reklama

O smutnom pápežovi

Obrovským prázdnym námestím kráčal starý muž. Kráčal pomaly a kvapky dažďa mu premáčali jeho bielu sutanu. Stekali mu po tvári ako slzy. Neutieral si ich, len kráčal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 Námestie bolo ľudoprázdne, len kdesi v pozadí, na hranici mŕtveho mesta, blikali policajné majáky. Nik nekričal „Vivat Papa!“ a ani sa nik nesnažil dotknúť sa aspoň lemu jeho rúcha. Muž si unavene sadol na obyčajnú stoličku potiahnutú tiež bielou látkou pod akýmsi prístreškom, či jednoduchým baldachýnom. Trocha sa výstupom po pár schodoch zadýchal a rozbolela ho noha.

 „Konečne ma aspoň nezmáča ten prekliaty dážď...“ pomyslel si. Ani nevnímal akési „sväté spevy“ znejúce z reproduktorov, ani predčítaný úryvok zo svätej knihy o utíšení búrky na jazere. Len sa sústredil na to čo chce povedať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 „No pochopia to tí ľudkovia? A chápu oni vôbec ešte niečo?“ prebehlo mu mysľou. To už však dostal nenápadný pokyn, presne podľa minútovníka. Vstal a pristúpil k pultíku, od ktorého rečnil už veľa ráz pred tisícovým davom.

 Napriek bolesti v nohe a mokrému rúchu, ktoré ho vo vetre čoraz viac chladilo, sa dokázal koncentrovať a začal:

  „´Keď sa zvečerilo...´ Tak sa začína evanjelium, ktoré sme práve počuli. Už cez niekoľko týždňov sa zdá, že zostúpila noc. Husté temnoty zahalili naše námestia, cesty a mestá; zmocnili sa našich životov a naplnili všetko ohlušujúcim tichom a ničivou prázdnotou, ktorá paralyzuje chod všetkých vecí. Cítiť to vo vzduchu, vidíme to v gestách, hovoria to naše pohľady. Ocitli sme sa tu ustráchaní a stratení. Ako učeníci v evanjeliu, aj nás strhla nečakaná zlovestná víchrica. Uvedomili sme si, že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a nevyhnutní; všetci povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní navzájom sa posilňovať. Na tejto loďke... sme všetci. Ako učeníci, ktorí hovoria jedným hlasom a ustráchane volajú ´Sme stratení, hynieme!´“ *)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Muž v bielom hovoril ďalej. Text bol perfektne napísaný a jeho dramatickej výstavbe pomohli jeho najbližší spolupracovníci.

 „Ale o čom to tu vlastne hovorím?“ prebleslo mu mysľou. „Veď ani sám nedokážem pochopiť to Ježišovo správanie, keď si v potápajúcej sa lodi pokojne spal... Ako k tomu vtedy prišli jeho druhovia, a ako k tomu prídeme teraz my? Musím sa viac sústrediť na text... Musím byť autentický, tí pri obrazovkách nesmú spoznať moje vnútorné rozpoloženie...“

 Pápež sa opäť začal koncentrovať a jeho jemná gestikulácia sa snažila podčiarknuť hlavné myšlienky textu:

  „´Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?´ Pane, tvoje slovo dnes večer tne do živého a týka sa nás, všetkých. V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete. Teraz, keď sa nachádzame na rozbúrenom mori, voláme k tebe: ´Zobuď sa, Pane!´” *)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Konečne sa dostal k posledným riadkom kázne, konečne si mohol aspoň na chvíľu sadnúť. Dážď a vietor neustával a jeho začala drgľovať zima. Musí to vydržať, musí zvládnuť ešte to najdôležitejšie.

 „Zobuď sa, Pane!“ Toto mu stále chodilo mysľou. „A kedy sa konečne zobudíte vy, vy v tých sutanách čiernych ako uhoľ s fialovými čiapočkami na hlavách? Ach, keby som sa aspoň ja sám mohol zobudiť... Nesúď, aby si nebol súdený... Veď kto som vlastne ja?“ rozmýšľal ďalej.

 Ani si neuvedomil, že prešiel na priečelie chrámu. Noha ho bolela čoraz viac. No musí ešte urobiť niekoľko nábožných úkonov, kým sa konečne dotkne svätej monštrancie a dá mestu a svetu požehnanie. Dostával sa do ľahkého tranzu a zabudol už aj na boľavú nohu a premočený chrbát. Uvedomil si, že sedí pred oltárom, na ktorom je vyložené Telo Kristovo v nádhernej monštrancii. Mal by sa teraz modliť, mal by meditovať, no on skôr ako „vanúceho Ducha“ cítil teplo ohrievačov, ktoré namierili na jeho kreslo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 „To ich nemohli dať aj na druhú stranu?“ pomyslel si, keď odovzdal kadideľnicu a opäť si sadol. „Teraz sa ale naozaj musím znova sústrediť... "

 „Zobuď ma, Pane!“ v duchu si parafrázoval fragment z evanjelia.

 Muž v bielom sa opäť dostal do ľahkého tranzu. Bolestný úškrn na jeho tvári vystriedal odovzdaný pokoj. Nohu necítil a bolo mu príjemne teplo, aj keď s monštranciou v ruke stál v mrazivom a daždivom prievane brány chrámu. Vysoko vyzdvihol ťažký klenot so vsadeným klenotom ešte väčším. S premeneným Telom Kristovým.

 „A teraz tri kríže na svetové strany,“ mumlal si v duchu pomedzi odriekaný text požehnania „Urbi et Orbi“.

 Po poslednom znaku kríža ho však začali opúšťať sily a boľavá noha sa mu takmer podlomila. Ešte, že mu včas zobrali monštranciu z rúk, ináč by sa rozbila na tvrdej dlažbe.

 Ledva sa dopotácal ku kreslu a hlavou mu vírilo neustále „Zobuď sa, Pane!!“ alebo „Zobuď ma, Pane?“ ani nevedel...

*) V texte sú použité úryvky homílie pápaže Františka. Celý text homílie a záznam z piatkového požehnania "Urbi et Orbi" nájdete tu:

https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2020-03/meditacia-papeza-frantiska-pri-urbi-et-orbi-vitazne-zbrane-su-m.html

Tibor Javor

Tibor Javor

Bloger 
  • Počet článkov:  370
  •  | 
  • Páči sa:  17x

Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáFotografieVšeličoZamysleniaPotulky

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu