Igor, sme národ špicľov?

Autor: Tibor Javor | 5.3.2020 o 9:34 | (upravené 5.3.2020 o 9:53) Karma článku: 8,46 | Prečítané:  2945x

Dlho sme boli štátom, kde vládla všemocná ŠTB. Dokázala zruinovať akýchkoľvek názorových odporcov režimu, a dokonca aj úplne nevinných ľudí. Fungovalo to veľmi jednoducho, trebárs na základe udania nahnevaného kolegu.

Táto služba postupovala veľmi rafinovane. Na jednej strane pomáhala likvidovať akýkoľvek náznak odporu, na strane druhej si vytipovávala potenciálne poddajných ľudí a ponúkala im rôzne „výhody“ aby spolupracovali na špicľovaní.

Sám mám s touto službou skúsenosť, ktorá našťastie skončila dobre. V osemdesiatych rokoch som bol vcelku úspešným výskumným pracovníkom v oblasti elektroniky. Výskum potrebuje zahraničné kontakty, tok informácií zo sveta a prezentovanie vlastných výsledkov na medzinárodných fórach. Dosť som teda cestoval, na vtedajšie pomery až nadpriemerne. Vďaka jednému štátom preferovanému projektu som mal som pripravenú stáž v Japonsku a, aby to bolo vyvážené, ašpirantúru v Kyjeve.

Raz som mal cestovať s kolegami do Holandska na zaškolenie na novú technológiu. No vtedy mi prišla predvolánka na políciu. Nevedel som o čo ide. Netušil som ani, kam ma to príslušník z vrátnice odvádza. Jedny mreže, druhé mreže, elektrický zvonček s kamerou, až som skončil v prázdnej kancelárii s jedným písacím stolom a stoličkou pred ním. Po piatich minútach sa objavil človek v civile. Ponúkol ma kávou, minerálkou a Marlborkou. Po úvodných slovách o peknom počasí a pochvale mojich výskumných výsledkov začal rozprávať o mojich cestách. Vedel presne kde a kedy som bol a s kým som sa tam stretol. Premohla ma úzkosť. Snáď som nevyzradil nejaké štátne tajomstvo? Trebárs koľko máme na ústave vrátnikov?

A potom to prišlo. Ten súdruh sa ma priamo opýtal, či by som sem tam nemohol napísať nejakú správičku, alebo sa s ním niekde v kaviarni pozhovárať. Veď ide o dobro štátu a musíme si naše výdobytky chrániť, lebo – ako to už býva – imperialistický nepriateľ nás sleduje. Vtedy mi to docvaklo. Nachádzam sa v úradovni ŠTB a ten súdruh ma chce zlanáriť. Zadusil som marlborku, dopil kávu a po odmlke som požiadal, aby ma prepustili. Odmietol som čo i len pero do ruky chytiť a vyhlásil som, že žiadne také informácie nikdy nebudú.

A ani neboli. Nebolo o ani o čom. Keď som nastúpil na spomínanú služobku, mal som si cestou na ministerstve v Prahe vyzdvihnúť služobný pas. Boli sme skupina štyroch kolegov. Kolegovia boli vybavení hneď, ja som musel čakať. Po niekoľkých hodinách mi úradníčka pas síce priniesla, ale lietadlo vtedy už práve pristávalo v Amsterdame. A iste si domyslíte, že moja stáž v Japonsku, ba aj ašpirantúra boli v háji. Ešte šťastie, že to bolo už na jar 1989.

Tak sme teda žili. A potom prišla „nežná“. Bez víza a pasu hurá do Rakúska, „Ahoj Európa“ a jasavý entuziazmus, že sme čosi porazili a že bude lepšie. Dodnes som však presvedčený, že onen súdruh z "Februárky" stále niekde funguje, veď si plnil len svoju služobnú povinnosť. A ak nie je už vo výsluhe a nerobí v nejakej SBS, tak si každé ráno oprašuje svoje plukovnícke výložky.

Kedysi sme tu mali ŠTB a vojenských „kontrášov“. Dnes máme SIS, Vojenské spravodajstvo, NBÚ a aj príslušný útvar na polícii, tuším sa volá „kriminálne spravodajstvo. Činnosť všetkých týchto služieb je upravená zákonom a aspoň ako tak kontrolovaná. I keď, príležitosť robí zlodeja a všelijaké úniky, zmanipulovania, nelegálne sledovania sú predsa len "čistým ľudským zlyhaním". Vtedy mi ako mladému výskumníkovi ponúkali možnosť cestovať. Dnes má taká nahrávka Gorily hodnotu milión.

A to nie je všetko. Máme tu sieť paralelných tajných služieb, tá Kočnerova je len vrchol ľadovca. Kto do toho rýpne „skončí na Kuciaka“. Ó, Bože, kam sme to klesli.

A potom prídeš Ty, Igor, a ako designovaný premiér v priamom prenose vyhlásiš, že chceš zriadiť akýsi štátny fond na podporu investigatívnych novinárov. Aby špicľovali a sliedili, či si náhodou niektorý úradník nestrčil po podpise zmluvy pero do vrecka.

Sme národ špicľov?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE IVAN MIKLOŠ

Historická zodpovednosť Igora Matoviča (píše Ivan Mikloš)

Reformy znamenajú zmeny a tých sa ľudia boja.

DNES PÍŠE MICHAL VAJDIČKA

Komu vyhovuje, že Kollárovi tlieskajú fašisti?

Štyri prúty koalície sa pomaly rozpadávajú.


Už ste čítali?