Je to už takmer desať rokov, bolo to ešte v dobe pred „istanbulom“, keď nás, ministerských úradníkov, doslova nahnali do zasadačky na treťom poschodí, kde zvyčajne bývajú dôležité školenia. Tento krát však nešlo o školenie k európskej legislatíve, alebo školenie o BOZP. Bolo to čosi vážnejšie a dôležitejšie.
Všetci, bez rozdielu rodu, či pohlavia, sme takmer zhíkli, keď do miestnosti vplávala vyzývavo oblečená vysoká a trocha korpulentná dáma v červenej minisukni, čiernych pančuchách a s exponovaným dekoltom na asi o dve čísla menšej blúzke, s noťasom pod pazuchou. Predstavila sa ako odborná pracovníčka príslušného odboru relevantného odborného ministerstva.
Školenie trvalo pol dňa a dozvedeli sme sa na ňom, že muži a ženy sú si rovní, a že sa viac nesmieme opovážiť písať úradné listy v mužskom rode. Treba vraj dôsledne používať tvary ako „vážený/á“ a podobne. Prečo nie „vážená/ý“ nám ale nevysvetlila. Bolo to úžasne zaujímavé školenie, nie pre jeho obsah, ale pre praskajúce gombičky na lektorkinej blúzke. Vtedy sme totiž ešte nevedeli, že aj takéto chlapské pohľady môžu spadať do niektorej z kategórií sexuálneho násilia.
Na záver školenia, ako obvykle, nastala možnosť otázok. A ako obvykle ticho bolo až trápne. Najmä po toľkom výkone lektorky. Až sa mi jej uľútostilo a zodvihol som ruku:
„Pani lektorka, a koľko rodov teda máme?“
„No predsa dva, muži a ženy,“ vetí lektorka.
„No ja som myslel, že sedem...“
„Akých sedem, veď som vám to tu predsa všetko vysvetlila!“ nedala sa lektorka.
„No ja som myslel, že M, Ž, L, G, B, T, I...“
A tu sme sa dostali ku koreňu „zla z Istanbulu“. Najväčším problémom toho dokumentu, ktorý som si konečne celý prečítal, je, že napriek jeho detailnej presnosti (napríklad detailne definuje do ktorých ženských otvorov nesmieme bez jej evidentného súhlasu nič strčiť – Čl. 36 ods.1) pletie jablká s hruškami. A mám za to, že úmyselne.
Dohovor totiž zavádza pojem „rod“ (po anglicky „gender“, čítaj „džender“).
V angličtine jestvujú dva výrazy s takmer totožným významom:
„sex“, čo môže byť okrem pohlavného styku (napríklad „having sex“, čo je akási tvrdšia alternatíva „making love“, teda sexovať, po našom) aj biologické pohlavie, a
„gender“, čo môže byť gramatický rod, ale aj opäť pohlavie.
Dohovor síce zavádza pojem „džender“, ale ďalej nijako neuvádza jeho spojitosť, či rozdielnosť od biologického pohlavia. Ďalej však smelo používa pojmy „žena“ a „muž“, bez vysvetlenia, či ide o biologické pohlavie jedinca, alebo o jeho tzv. „prijatú rodovú identitu“ (Conchita Wurst je žiarivým príkladom). A vymáha priam extrémnu ochranu ženám. Nič proti tomu, oddávna sa im hovorí „slabšie pohlavie“ a tiež, že ich treba „hýčkať a chrániť “. No keď mi v krčme dajú po papuli a ja policajtom poviem, že sa vnútorne cítim ženou, ten násilník pôjde sedieť nie len za tú facku, ale aj za násilie na ženách. Proste žonglovanie pojmami rod, muž, žena je v celom dokumente také vágne, že naozaj by ma spomínaná lektorka mohla zažalovať aj za to, že som jej „čumel do výstrihu“.
Preto si myslím, že takýto dokument nemá čo robiť v právnom systéme „dospelého“ štátu. Nie, že by som fakticky mal niečo proti ochrane žien proti domácemu a inému násiliu, ale ako právna norma je ten dokument chabý. Je to výkrik určitej lobby, ktorá projekciou vlastných tieňov na ostatných si hladká svoje ego.
Najväčším otáznikom, ktorý visí nad oným dohovorom je, či ho potrebujeme z morálneho hľadiska. Istanbulský dohovor z tohto pohľadu neprináša nič nového – teda s výnimkou spomínaného sporného „dženderu“. Veď okrem platných zákonov tu máme predsa ešte omnoho starší kódex, ktorého vek je odhadovaný na vyše 3100 rokov. Citujem z jeho najznámejšej verzie niektoré články:
Čl. 4 Cti otca svojho a matku svoju
Čl. 6 Nezosmilníš
Čl. 9 Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke blížneho svojho
Áno, hádate správne, ten kódex sa volá „Desatoro“ a uznáva ho niekoľko miliárd ľudí na svete (kresťania, židia, moslimovia). A tým môže byť celý „džender“ ukradnutý.
Ibaže by si aj „konzervatívci“ potrebovali hladkať svoje ego?
