Paradox šiestej prosby

Autor: Tibor Javor | 11.12.2017 o 9:09 | Karma článku: 3,73 | Prečítané:  1657x

Pápež chce meniť šiesty verš otčenáša. Odozvy sú rôzne, chápavé aj odmietavé. Správny preklad "a neuveď nás do pokušenia" by mal znieť inak. Prečítajte si trocha iný názor v úryvku z mojej pripravovanej knižky "Stopy na vode".

  „Vieš,“ povedal Jano a odmlčal sa, akoby váhal, či to má povedať. „Vieš, ja som tu na teba čakal dvadsať rokov. Tu na tomto grúni, na tomto salaši...“

  „Viem. Ale keby nebolo Jakobsona a toho poľského kamionistu, tak ešte čakáš a ja makám niekde na ťažobnej plošine, alebo triedim ulovené tresky... To je zvláštne...“ odvetil Adam. „Niečo sa so mnou deje, niekedy mám pocit, že neviem, kto som. Robím veci, ktoré mi iba tak prídu na rozum, ani neviem prečo. Je to často veľmi nepríjemné. Logika ti hovorí urob toto a ty urobíš iné, tak nejako nutkavo,“ dodal.

  „Hlavne, že to ale dobre dopadne,“ poznamenal Jano.

 „No hej, ale ako mám vedieť, že to dopadne dobre? To je na tom to najnepríjemnejšie... No a potom...“ Adam sa odmlčal a napil sa kávy kým pokračoval. „Ten Jakobson... To je pre mňa akýsi symbol zla a niekedy mám pocit, že by som ho mohol... Veď vieš, že aj tú vodu sme spolu odvrátili... Vieš, čo by sa dalo... Ale to nechcem!“ povzdychol si. Jano sa nadýchol a potom s pátosom jemu vlastným pomaly odriekal:

  „A neuveď nás do pokušenia... Tieto slová sú denne vyslovované nespočetne krát. Je to šiesta prosba snáď najznámejšej modlitby zvanej Otčenáš...“

  „No veď... Je to pokušenie. Ale tá veta, čo si práve povedal, ak je chápaná do dôsledkov, to je šialené... Boha nielenže treba prosiť o zmilovanie, ale treba sa aj obávať sa toho, že on sám nás bude nabádať na zlé. Je vôbec človek schopný správne pochopiť o čo tu ide? Je Boh zlomyseľný?“ spýtal sa Adam, ako keby vedel, kam Jano smeruje.

  „Heh... s tým si lámu hlavy iní mudrci a lepší teológovia, ako sme my... Myslím, že štandardný výklad je niečo v tom zmysle, že Bohu touto šiestou prosbou hovoríme, že potrebujeme skúšky, aby sa náš charakter stal čistým. To je ale demagógia. Úplná demagógia, veď my tie skúšky vôbec nechceme.  A na vysvetlení šiestej prosby to nič nepridá. Skôr naopak posilní to pocit bezmocnosti pred rafinovaným Bohom, ktorý si alibisticky najíma zlo a dovolí mu pokúšať človeka,“ rozhovoril sa Jano. „A navyše, aby sme to ešte zamotali, dokonca Boh do toho namočil aj svojho vlastného syna,“ dodal.

  „Viem na čo narážaš... Ale tá pasáž v Biblii končí tuším slovami: Nebudeš pokúšať Boha svojho!“

  „To, to... Ale v kontexte pokušenia, ktoré boží syn odmietol, teda vecí, čo by dobrý mág zvládol aj bez pomoci pokušiteľa, sa to dá chápať aj inak. Nie že nejaký splnomocnený diabol nemá pokúšať Syna božieho, teda človeka. Syn boží, dokonalý človek, svojimi mystickými schopnosťami nemá pokúšať Boha,“ zaklincoval Jano.

  „Hmmm... To ma ani nenapadlo, že sa to dá interpretovať aj takto...“

  „Áno, človek so svojimi mystickými schopnosťami, či charizmami, alebo darmi, ako by to nazval teológ, vo svojej nadutosti a obmedzenosti vedome, alebo nevedome nielen že pokúša, ale priam zneužíva Boha na svoje egoistické ciele. Otázka ale je, kto je tu potom Bohom? Ten, čo to všetko stvoril a človeku dal, alebo ten, ktorý to používa a zneužíva?“ priam sa rozčúlil Jano.

  „Stále sa to opakuje... Stvoril nás na svoj obraz a potom nás vyhodil z Raja, keď sme chceli byť ako on...“ trocha podpichovačne poznamenal Adam.

  „Ty ma už normálne štveš!“ plesol sa Jano dlaňou po stehne.

  „Prepáč... Ja len narážam na tie večne nevysvetlené otázky.“

  „To ale nesmieš podpichovať, ale máš počúvať, čo ti starý človek hovorí,“ už s úsmevom odvetil Jano.

  „Hej, hej, už som ticho.“

  „Bibliu nesmieš čítať ako príbeh. Alebo ako učebnicu morálky. Treba ísť hlbšie. Veď to už tvrdil už starý Órigenes...“

  „Prepáč, Jano, ale musím znova provokovať... Áno, Órigenes to tvrdil, až mu z toho preplo a vajcia si vyrezal...“

  „Ále no... Daj mi pokoj s Órigenovými vajciami a počúvaj. Najmä Nový zákon sú akoby poznámky pod čiarou, alebo vysvetlivky na okraji pre ľudí ovládajúcich magické sily a pre tých, ktorí majú mimozmyslové schopnosti. Pre takých, ktorí tým žili v bežnom živote. Veď vieš, že v tých časoch mala každá dedina svojho proroka. Ba aj v Pavlových listoch nájdeš o tom zmienku. A to on s Majstrom ani nechodil.“

  „No, to je pravda, ale boli aj šarlatáni a lžiproroci...“

  „A tí sú aj dodnes. Ale tí, čo s Majstrom chodili boli vysoko zasvätení. Tri roky ich trénoval a sledoval, ako sa vyvíjajú ich povahy, či im môže dať ďalšiu lekciu. Tisíc dní... A vieš, že vraj aj východní guruovia tvrdia, že žiak potrebuje práve tých tisíc dní? To je univerzálne...“

  „No dobre, bavili sme sa ale o tej šiestej prosbe a skĺzli sme niekam úplne inam...“ prerušil ho Adam keď sa Jano nadýchol.

  „Nie, nie, práve ti to chcem vysvetliť,“ opäť sa začal rozhorľovať Jano.

  „Neviem, či sa ti to podarí. Veď to je akoby kóan, keď si už spomenul tých guruov.“

  „Presne tak. Celé Evanjelium, takmer všetky podobenstvá sú kóany, ktoré pochopí iba zasvätený. Tak sa zamysli a skús nájsť odpoveď sám. Už som ťa dosť naviedol. A to nie som žiaden guru.“

  „Takže teda kóan? Pozri sa na rozhodovanie sa Syna božieho. Podobné činy, ktoré v kontexte pokušenia odmietol, v inej situácii vykonal. Trebárs nasýtenie sa premenenými kameňmi a nasýtenie zástupov, alebo sláva a moc  nad svetom. Veď aj ty máš ikonu Pantokratora... Človek sa nemusí ani na chvíľu zamýšľať a napadá ho, že zo svojho rozhodovania vylučoval vplyv jeho vlastného ľudského ega. Ega, ako onoho pokúšajúceho Satana.“ Adam sa trocha odmlčal. Jano pozorne počúval. V jeho tvári zbadal znak súhlasu, a tak sa nebál pokračovať. „Táto prosba nie je vôbec prosbou. Je to afirmácia mystickej pokory zameraná do vnútra človeka. Má zakaždým znova nabádať a pripomínať, aby sme svoje charizmy, ktoré či už pripisujeme božiemu pôsobeniu v nás, alebo vlastným mentálnym a magickým schopnostiam,  nikdy nepoužili vo svoj vlastný prospech... Je to paradoxný výsledok, ktorý dokáže pochopiť iba ten, kto si už uvedomil aj inú ako vyslovene materiálnu skúsenosť. Dobre to chápem? Vlastne tak ma to učila aj mama...“

  Debata sa však skončila. Z lesa sa ozval vzdialený zvuk motorovej píly a chlapi sa náhlivo vydali smerom ku starej zvážnici.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.

Dobré ráno

Dobré ráno: Grónsko ustálo Trumpove chute. Nateraz

Dánska premiérka označila debatu o predaji Grónska za absurdnú


Už ste čítali?