Plač nad rozliatym detstvom

Autor: Tibor Javor | 23.8.2017 o 13:58 | (upravené 23.8.2017 o 16:47) Karma článku: 10,43 | Prečítané:  10767x

Kedysi dávno, keď telefóny boli ako tehly, keď sa skákala guma a čmáralo sa farebnou kriedou po chodníku, žil jeden múdry... A bol na youtube? Preruší ma detský hlas. Tak nejako by sa mohla začať a aj skončiť nejedna rozprávka.

Kedysi dávno, keď telefóny boli ako tehly, obchodoval som s informačnými systémami. V jedno letné dopoludnie som v studenej zatuchnutej rokovačke nitrianskeho seminára čakal na pána kvestora. Kvestor v kňažskej sutane sa usadil oproti mne a s rozšafným gestom vyložil na stôl dve tehly, teda mobilné telefóny. Zrejme jeden Eurotel a druhý Globtel. Bol som trocha v rozpakoch, no napadla ma spásna myšlienka ako začať rozhovor: „Dôstojný pán, a viete, kedy bude koniec sveta?“ Kňaz sa usmial začal vysvetľovať: „No veď to nevie nik, len...“ Skočím mu do reči: „A nečítali ste Apokalypsu svätého Jána? Veď tam je jasne napísané, že vtedy, keď každý človek bude mať svoje číslo... A toť, vy máte hneď dve!“ A ukázal som na jeho telefóny na stole.

Toto leto som sa veľmi tešil na pár dní dovolenky s vnúčatami. Je ich päť, od štyri do desať rokov. Kdesi na Kysuciach nás čakala drevenica s vyrytým letopočtom 1847 na hrade vo veľkej izbe na prízemí. Vôkol krásna príroda. Deti sa dohrnuli ako uragán, no kým ich mamy stačili vybaliť veci, už sedeli – či už samé, alebo pri starších súrodencoch – pekne pokojne so smartfónmi v rukách. Najstaršia vnučka ma poučila, že na youtube sú fantastické videjká a že ten Gogo je úžasný. Následne vyhlásená smartfónová prohibícia vydržala našťastie takmer celú dovolenku. Tu som si ale uvedomil inú vec. Tie deti sa už nevedia hrať. Teda hrať, ako sme sa my starší kedysi hrávali. Žiadna guma, žiadna skrývačka a dokonca pohrdli aj starostlivo pripravenými indiánskymi súťažami. Že vraj načo. Jedine tí najmenší dokázali aspoň naháňať motýle.

Skúsenosť tretia je zo včerajška. Vychádzam z podzemnej garáže do bratislavského Auparku. Nezvyčajný ruch a občasné pišťanie prehlušuje aj vtieravé džezové etudy, ktoré tu púšťajú z reproduktorov. Už pred potravinami, kde ústi eskalátor, je husto. Postávajúce hlúčiky tínejdžrov a mamičky, či oteckovia s malými školákmi sa tmolia tak, že je tu ťažko prejsť. „Asi sa tu niečo deje, nejaká letná akcia pre deti,“ pomyslím si a poberiem sa smerom na druhý koniec, kde mám čosi vybaviť. Dav detí sa po pár metroch formuje na disciplinovane stojaci štvorstup, pomaly sa pohybujúci smerom k centrálnej dvorane. Tá je plná na prasknutie a plné detí sú aj galérie na poschodiach okolo nej. Do centra diania nedovidím, skôr tuším, že je tam akési malé pódium, na ktorom čosi nezrozumiteľné vykrikuje do malého megafóniku nejaký chlapec v šiltovke. Pódium je obkolesené nepriedyšným pištiacim davom detí od sedem do pätnásť rokov. Všetci majú v rukách smartfóny. Prevažujú dievčatká. Tie, čo sa ešte držia mám za ruky, ale aj tie vo vypasovaných tričkách s hrubým mejkapom na tvári. „Čo sa tu deje? Rozdávajú tu niečo?“ pýtam sa jednej z tých vymaľovaných. „Autogramy...“ odpovedá ani nedvihnúc oči od displeja smartfónu. „Autogramy? A kto dáva autogramy?“ pýtam sa. „No predsa Explojted...“odvetí so slabým pordlivým „pff..“ „Explojted? A kto to je?“ vyzvedám. Mláďa konečne odtrhne oči od displeja a pozerá na mňa ako teľa na nové vráta. „No predsa youtuber!“ nechápajúc moju neznalosť odvetí. „A to všetci tu čakáte na jeho autogram? Prečo?“ nechápavo sa pýtam tentoraz ja. „No lebo je slávny!“ znie jasná odpoveď.

Trenkovú gumu v Bratislave dostať snáď v jedinej zastrčenej predajni. Načo. Trenky sa už nenosia a guma sa neskáče. A každý má svoje číslo...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Smer hľadí do budúcnosti

Politici radi rozprávajú slová o hľadení do budúcnosti namiesto zotrvávania v minulosti. Väčšinou k nim treba kontext.


Už ste čítali?