Inakosť je správny názov. Dokonca mám pocit, že jeden z najsprávnejších. Odráža totiž to, o čo ide. Hovorí celkom otvorene: „My sme iní!“ A hovorí pravdu, nech by sa aj pán Prokopčák a jemu podobní publicisti aj na hlavu postavili. Áno, homosexuálne cítiaci ľudia, či už muži, alebo ženy, sú inakí. Asi ako ľaváci, ktorých mám vo svojom okolí viacero.
Ľavorukosť je vrodená. Nedá sa naučiť, treba ju rešpektovať. Zrejme je to niečo v génoch, to prenechám odborníkom. Dnes už ľavákov nik nepreškoľuje. Naopak oni sa prispôsobili, aj keď im to niekedy robí problémy. Našťastie sa už na základnej škole nemusia povinne používať plniace perá. Dokonca si pamätám, ako sme jednomu ľavorukému spolužiakovi závideli, že môže písať „čínskym perom“, kým my ostatní sme mali prsty neustále zababrané od atramentu.
Ľaváci rešpektujú, že svet a jeho výdobytky sú urobené pre pravorukú väčšinu. Ticho znášajú, že ľavácke nožnice sú nedostatkový tovar, že numerická klávesnica je na pravej strane a že aj gitaru si musia nechať urobiť na zákazku. Žijú medzi nami a niektorí z nich patrili medzi najmocnejších ľudí na Zemi.
Mal som už na základnej, či strednej škole spolužiakov ktorých dievčatá nebavili. Neviem, či to bolo vplyvom metematicko-fyzikálneho zamerania triedy, kde sme všetci boli tak trocha vyšinutí „kockoši“, alebo niečím iným. Nikto to neriešil a chodili sme všetci spoločne „na kofolu“ do cukrárne. Brali sme to tak, že máme trocha menšiu konkurenciu a že tých pár báb, čo sme tam mali, si ľahšie podelíme.
Podobne aj v práci. Vždy sa v okolí vyskytovali nejakí „starí mládenci“ a nik to neriešil. Poväčšine bola s nimi sranda, a čo robili doma, to nikoho nezaujímalo.
Neskôr som mal ale skúsenosť opačnú. Mali sme firemné priestory v starom meste v jednej historickej budove. Radi sme po práci zašli z času na čas do vinárne v suteréne, najmä v lete tam býval príjemný chládok. Chodili sme tam aj vtedy, keď sa z vinárne kedysi v deväťdesiatych rokoch stal gay klub. No čoskoro prišla zmena a do podniku sme chodiť prestali. Bolo to vtedy, keď sa zmenila klientela a vtipných a nenápadných ľudí vystriedal latex, drahé voňavky, techno a provokatívne olizovanie sa v bráne pred klubom.
Svet sa zmenil a „inakí“ zrazu chceli byť ešte „inakejšími“. A jednoduchému modelu pozostavajúcemu z „normálnych“ a z „homosexuálov“ začali pribúdať postupne nové písmenká.
Toť nedávno sme mali školenie o „rodovej rovnosti“. Prednášala renomovaná slovenská aktivistka, pôsobiaca aj v zoskupeniach EÚ. Išlo hlavne o písomnú agendu v úradnom styku. Tak trocha provokatívne som sa jej opýtal, koľkože to máme teda dnes tých rodov. „Akože, veď dva: mužský a ženský,“ odvetila. Keď som jej tvrdil, že sedem, nechápala. „No predsa M, Ž, L, G, B, T, I,“ tvrdil som, kým ma plénum neopravilo, že možno aj osem, lebo niektorí autori poznajú aj rod „Q“. Neskôr som si doštudoval, že existuje ešte jedna množina, a to ľudia vyznávajúci tzv. „Gender-Fuck“ životný štýl, ktorý sa vyznačuje tým, že ráno sa cítia ako ženy, poobede ako muži, potom ako bi, až kým ich večer manželka nevyhodí z domu.
Kde sú tie časy, keď sme vedeli „kde je sever“. Kde sú tie časy, keď si každý držal svoje súkromie v diskrétnosti a nechcel, aby sme jeho životný štýl obdivovali. Svet sa zmenil a internetové šialenstvo ho doviedlo k absurdnej dokonalosti, či dokonalej absurdnosti.
A tak sme dospeli do stavu, kedy tí, ktorí sa roky nazývajú „inakí“ chcú, aby ich životný štýl bol považovaný za „normálny“. Podobne je tomu tak aj s tým celým strapcom písmeniek, ktoré sa na nich postupom času nalepili. Veď svet je predsa rozmanitý a medvedice majú zvyšky penisu a rybky slnečnice majú tri rody samčekov. Ešte že tak. Ten samček ostal samčekom, aj keď v troch modeloch správania. Biológia predsa nepustí.
No jedno mi však na tom celom vadí. Porovnávať múdreho človeka (Homo Sapiens) s rybičkami? Nie je to tak trocha urážka?
