Pentcho. Príbeh posledných utečencov

Autor: Tibor Javor | 10.8.2015 o 13:47 | (upravené 10.8.2015 o 16:18) Karma článku: 4,33 | Prečítané:  1403x

Bola to posledná loď s poslednými utečencami. Posledných 514 mužov, žien a detí, ktorí utiekli na chatrnej starej lodi. Utiekli v poslednej chvíli. Z Bratislavy.

V roku 1940 si ešte žila slovenská židovská obec vcelku pokojne. Nik z bežných ľudí netušil, že prijatie protižidovských zákonov je za dverami a nikoho ani nenapadlo, že tí, čo neujdú, skončia v dobytčákoch smerom do likvidačných táborov. No predsa len, niektoré medzinárodné židovské organizácie takýto vývoj predpokladali a začali vo veľkom organizovať vysťahovanie do Palestíny, či inde. Ťažko povedať, či z humanitárnych dôvodov, alebo či to bola forma biznisu. Získať lístok na loď a stať sa jedným zo šťastlivcov stálo tisíce. Dolárov.

Tu niekde začína príbeh starého riečneho parníka Pentcho, pôvodne remorkéra s výtlakom ledva päťsto ton, ktorý dvihol kotvy v bratislavskom Zimnom prístave 18. Mája 1940. Čakala ho strastiplná plavba dolu Dunajom a následne plavba cez Čierne more, Bospor a Dardanely, Lesbos a Pireus, až stroskotal kdesi pri neobývanom ostrovčeku v Egejskom mori. Príbeh ďalej pokračuje anabázou jeho pasažierov v talianskom zajatí, aby sa po takmer štyroch rokoch skončil pre väčšinu z nich „happy-endom“ vo vysnívanej Palestíne. Bol to posledný transport s židovskými utečencami po Dunaji.

Napriek tomu, že web je plný informácií a faktografického materiálu – stačí zadať do vyhľadávača heslo „pentcho“ – na Slovensku sa o tejto udalosti vie málo. Preto je iste záslužným počinom režiséra a scénaristu Jara Riháka knižné vydanie jeho nerealizovaného filmového scenára, ktorý popisuje tento príbeh. Knižka s názvom „Pentcho, príbeh parníka“ je nielen dobrodružstvom na palube dunajského parníka na rieke aj na mori, je to najmä geniálna sonda do židovskej spoločnosti tej doby analyzovaná na mikrovzorke piatich stovák utečencov.

Pasažieri na parníku vlastne ani nevedia, o čo ide. Zabávajú sa, športujú, flirtujú a cítia sa akoby na dovolenkovej plavbe. A keď prídu krízové momenty, chcú zostavovať volené výbory, namiesto, aby verili kapitánovi. Jednotlivé epizódy sa striedajú metódou filmového strihu a autor geniálnym spôsobom každú z nich využíva na vykreslenie charakterov postáv a onej zvláštnej „mikrospoločnosti“ ako takej.

Zdalo by sa, že autorovi niet čo vytknúť. Knihe predchádzal ocenený scenár a kopa výskumu a rozhovorov s priamymi účastníkmi tejto plavby. No predsa. Kniha je príliš „židovská“. Pri jej čítaní som sa neubránil dojmu, že autor sa akoby pozerá na okolitý svet očami do seba uzatvorenej židovskej komunity, pre ktorú ten okolitý svet je akoby cudzí. Až na pár epizód utečencom nechce nik pomôcť, iba tí „ich“.  A keď aj áno, utečenci sú schopní odmietnuť ponúknuté potraviny, lebo nie sú „kóšer“. Zrejme však toto bol postoj vtedajšej židovskej komunity. A možno že tento postoj by sa dal zovšeobecniť aj na dnešnú dobu.

Každopádne však je knižku  „Pentcho, príbeh parníka“, ktorú vydali Marenčin print a Sandberg Film, možno čitateľovi vrelo  odporučiť. Práve teraz, keď sa do Európy valia na podobných schátralých plavidlách utečenci novodobí. No tentoraz z opačného smeru.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Účtenky frustrujú podnikateľov, no Babišovi lákajú voličov

Sociálni demokrati o registračných pokladniciach hovoria dve desaťročia. Tému aj tak pustili hnutiu ANO.

ŠPORT

Sagan na MS: má dva tituly, ale raz ho zradil žalúdok

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.


Už ste čítali?