Tieto názory na kresťanskú lásku nie sú celkom odtrhnuté od reality. Naozaj, keď sa v niektorých kresťanských kruhoch spomenie eros, mnohí sa zbožne pozrú nahor a v duchu odriekajú nejakú modlitbu. A podľa nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho dalo kresťanstvo erosu vypiť jed, a hoci eros naň nezomrel, zdegeneroval na neresť.
Eros však nie je jediná forma lásky, aj keď v dnešnom ponímaní je láska spájaná hlavne s erotikou. Starí Gréci, súčasníci pisateľov textov, podľa ktorých sa aj dnešní kresťania riadia, poznali až šesť druhov lásky, pričom každý z nich vyjadroval vzťah medzi inými subjektmi. Poznali eros, ako akúsi intímnu a emocionálnu formu lásky až so sexuálnym zafarbením, agapé, čo bolo označenie pre nepodmienenú dobroprajnú bratskú lásku, potom tu bola philia, ktorou by sme dnes označili priateľstvo medzi sebe rovnými, a napokon storgé, čo bola láska medzi rodinnými príslušníkmi. Potom poznali ešte ludus, čím by sme označili akúsi prelietavú lásku, ďalej pragmu, ktorá bola viacmenej formou racionálne vybudovaného vzťahu, a napokon maniu, kde by sa dalo hovoriť už o obsesii.
Dnes všetci hovoríme iba o „láske“. Kresťania hovoria aj o „láske božej“, či tvrdia, že „Boh je láska“ a snažia sa dodržiavať ono biblické „Miluj svojho blížneho, ako seba samého!“ A veria, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí... mal večný život...“ No o akej forme „lásky“ sa tu hovorí sa z dnešných biblických textov priamo vyčítať nedá.
Vynikajúci súčasný teológ Joseph Ratzinger, emeritný pápež Benedikt XVI., napriek tomu, že je označovaný ako konzervatívec, ako svoju prvú pápežskú encykliku napísal traktát „Boh je láska“ (Deus Caritas est). V tomto zhruba tridsať stranovom pojednaní rozoberá v prvej časti práve pojem kresťanskej lásky a dospieva k názoru, že eros musí byť neoddeliteľnou časťou kresťanskej, a dokonca aj „božej“, lásky. Priam polovicou. Tou druhou je agapé.
Možno, že práve pre tento jeho záver je táto encyklika málo citovaná. Akoby bola nepochopiteľná pre bežného absolventa kňažského seminára, alebo, akoby sa kresťania slova „eros“ báli. Hneď v úvodnej kapitole Ratzinger píše: „Slovo láska sa stalo najpoužívanejším i najzneužívanejším slovom, s ktorým dnes spájame celkom odlišné významy... Nemôžeme nevziať do úvahy význam, ktorý toto slovo nadobúda v rôznych kultúrach a v súčasnom jazykovom prejave.“ A hneď v ďalšom odseku pokračuje: „V tomto množstve významov však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub, akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky. Rodí sa teda otázka: Spájajú sa v konečnom dôsledku všetky formy lásky dovedna a je láska - napriek rôznorodosti svojich prejavov – napokon jediná, alebo naopak používame to isté slovo na pomenovanie úplne rozdielnych skutočností?
Aby sa Ratzinger pokúsil dať odpoveď na vyslovenú otázku, musel sa vrátiť k najpôvodnejším dostupným zápisom Biblie. Poukazuje na to, že pôvodné texty mali pojem „láska“ vyjadrený v mnohých odtieňoch, no už grécky prepis novozákonných textov uprednostňuje slovo „agapé“, ktoré sa vo vtedajšej gréčtine používalo len okrajovo.
A keďže je jeho profesorský štýl priam geniálne kompaktný, pokračujem ďalším jeho doslovným citátom: „Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé, nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky. V kritike kresťanstva, ktorá sa, počínajúc osvietenstvom, rozvíjala so vzrastajúcou radikálnosťou, bola táto novosť označená za absolútne negatívnu.“ A pokračuje reakciou na Nietscheho slová takto: „Týmito slovami vyjadril nemecký filozof veľmi rozšírené chápanie: Nestrpčuje nám azda Cirkev svojimi prikázaniami a zákazmi práve najkrajšiu vec v živote? Nedvíha tabule so zákazmi práve tam, kde nám radosť, daná Stvoriteľom, ponúka šťastie, ktoré nám umožňuje zakúšať niečo božské?“
Ratzinger sa vo hľadaní odpovede ponára do predkresťanských čias, aby poukázal na to, že pre Grékov a iné predkresťanské kultúry, ktoré „videli v erose predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu „božskou bláznivosťou“, ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou, mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť. Všetky ostatné mocnosti medzi nebom a zemou sa tak stávajú druhoradými... Eros sa teda oslavoval ako božská moc, ako spoločenstvo s božským.“
A tu eros naráža na starozákonný židovský kódex, pretože zbožšťovanie erosu bolo v príkrom protiklade s monoteistickou koncepciou. No ani Starý zákon eros nezavrhuje ako taký, iba bojuje proti prekrucovaniu jeho významu, čo v konečnom dôsledku vedie k degradácii človeka. Ratzinger uzatvára, že „medzi láskou a božským existuje nejaký vzťah: láska sľubuje nekonečnosť, večnosť – skutočnosť, ktorá je väčšia a úplne odlišná od každodennosti našej existencie. No zároveň sa ukázalo, že cesta na dosiahnutie takého cieľa nespočíva v tom, že sa človek nechá premôcť inštinktom.“ A dodáva, že „nejde o odmietanie erosu ani o jeho „otrávenie“; naopak, je to uzdravenie jeho skutočnej veľkosti.“
Je zaujímavé ale súčasne ťažké Ratzingera čítať. No tentoraz prekvapuje svojou priamosťou a otvorenosťou, keď o pár odsekov ďalej píše: „Dnes sa nezriedka vyčíta kresťanstvu minulosti, že bolo neprajníkom toho, čo je telesné; a naozaj tendencie v tomto zmysle tu vždy boli. No spôsob, akým je dnes zvelebované telo, čoho sme svedkami, je plný klamu. Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku. Je to oblasť, ktorú človek nepokladá za priestor svojej slobody, ale za niečo, čo sa svojím spôsobom snaží urobiť príjemným i neškodným zároveň. V skutočnosti sa tak stretáme s degradáciou ľudského tela, ktoré nie je začlenené do celkového priestoru slobody našej existencie, nepovažuje sa za živé vyjadrenie úplnosti nášho bytia a je odsunuté do čiste biologickej oblasti. Ostentatívne zvelebovanie tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť. Áno, eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu askézy, odriekania, očisťovania a uzdravení.“
Otázka pre kresťana ale znie, ako z toho von. Na jednej strane nájdeme v Biblii plné priehrštia slov o láske, a nevieme, o ktorú vlastne ide, a na strane druhej je pre mnohých súčasný svet semenište hriechu a slovo láska sa spája prakticky iba so sexom. No so sexom sa spája aj možno že najkrajšia erotická báseň, ktorá bola kedy napísaná. Je to „Pieseň piesní“, ktorá je pripisovaná Šalamúnovi a je známa najmä mystikom. Je možno čudné, že ostala súčasťou kanonizovaných textov. Zostavovatelia Biblie zrejme cúvli pred jej vnútornou silou.
A práve v tejto erotickej básni hľadá Ratzinger východisko a podporu svojej predstavy, že kresťanská láska je vyváženým spojením erosu a agapé. Doslovne hovorí: „Básne, ktoré tvoria túto knihu, sú pôvodne ľúbostné spevy, možno pripravené na židovskú svadbu, pri ktorej mali ospevovať manželskú lásku. V takom kontexte je veľmi poučnou skutočnosť, že v deji knihy sa nachádzajú na označenie lásky dve rôzne slová. Ponajprv je to dodim – slovo v množnom čísle, ktoré vyjadruje ešte neistú lásku v situácii nejasného hľadania. Neskôr ho vystrieda slovo ahabá, ktoré je v gréckom preklade Starého zákona nahradené slovom agapé, ktoré sa – ako sme videli – stalo charakteristickým na vyjadrenie biblického chápania lásky. V protiklade s neurčitou láskou, ktorú človek ešte len hľadá, toto slovo vyjadruje skúsenosť lásky, ktorá sa teraz skutočne stáva objavením toho druhého, prekonávajúc tak egoistický charakter, ktorý spočiatku jasne prevládal. Teraz sa láska stáva starosťou o druhého a pre druhého. Nehľadá viac seba, ponorenie sa do opojenia šťastím. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva.“
Toto sú skutočne neočakávané slová od starého suchopárneho profesora, ktorý navyše prežil celý svoj život v celibáte. Je úžasné, ako rozvíja text ďalej: „Áno, láska je extázou, ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z „ja“, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha.“ No o niekoľko strán, po rekapitulácii svojich konštrukcií, varuje: „Láska je vo svojej podstate jediná skutočnosť, i keď má rôzne dimenzie, z ktorých môže raz vyniknúť jedna, inokedy druhá. Avšak tam, kde sa dve dimenzie úplne oddelia jedna od druhej, vzniká karikatúra, alebo prinajmenej zúžená, zredukovaná podoba lásky.“
Nedá sa v tomto krátkom texte interpretovať a ani citovať celú širokú škálu Ratzingerových myšlienok. Neodolám však na záver pridať ešte jeden citát, z ktorého nanajvýš aktuálne vyplýva, že kresťania eros neotrávili. Priam bytostne ho potrebujú: „Už od stvorenia upriamuje eros človeka na manželstvo, na vzťah charakterizovaný jedinečnosťou a definitívnosťou. Tak a jedine tak sa realizuje jeho najhlbšie poslanie. Predstave monoteistického Boha zodpovedá predstava monogamného manželstva. Manželstvo založené na výlučnej a definitívnej láske sa stáva zobrazením vzťahu Boha k jeho ľudu a naopak: spôsob, akým miluje Boh, sa stáva mierou ľudskej lásky. Úzke puto medzi erosom a manželstvom, ako je predstavené v Biblii, nenachádza v mimobiblickej literatúre takmer nijakú paralelu.“
