Nie, nechcem krivdiť organizátorom, ani snažiacim sa umelcom na pódiu, či jarmočníkom. Treba ale otvorene napísať, že kapustu som tam hľadal pol hodinu. A to som z minulých ročníkov vedel, kde by asi mohla byť. Podobne tomu bolo aj s kultúrnym programom na hlavnom pódiu. V letáku som totiž nič výnimočné nenašiel, snáď len nočnú diskotéku a plánovaný ohňostroj. Ale na to som pristarý. Lepšie to bolo mimo hlavného areálu, kde v stupavskej synagóge je nádherná výstava fotografií a v sobotu večer hral Boboš Procházka. Kde sú tie časy, keď v hlavnom odpoľudňajšom čase na hlavnom pódiu sa predvádzali Cigánski diabli...
Hlavným negatívom tohoročných dní zelá je „prepálená“ publicita, ktorá priviedla do Stupavy také davy ľudí, že v sobotu okolo štvrtej na niektorých miestach hrozilo skutočne ušliapanie. Dav sa ani nemohol pohnúť, nieto nakúpiť si niečo v naozaj zaujímavých stánkoch. Organizátora som nevidel ani jedného, snáď iba službu vysýpajúcu odpadové vrecia a hasičské auto kdesi v uličke mimo areálu. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa chytil nejaký stánok. To by bol masaker...
Nálada vďaka dobrému jedlu bola napriek desaťminútovým frontám pri stánkoch dobrá. V pofukujúcom vetre, ktorý statočne usádzal prach na statočne vybojovanej cigánskej, zohrial burčiak a vôbec nevadilo, že bol kyslý ako tá kapustová voda. Hruškovica to spravila a nakoniec sme našli snáď jediný stánok s dobrým burčiakom. Modranským.
No ale poďme po poriadku. Ústrednou postavou Dní zelá je už roky drevená tetuška s typickým „záhorským“ poprsím. Len škoda, že tá kapusta, čo drží, je drevená. Možno sme tam boli v nepravý čas, ale ozajstnú, čerstvú, sme ledva videli iba na výstave.
Kvasená kapusta bola neďaleko onej drevenej gazdinej a bola zrejme dobrá. Neochutnali sme, nechcelo sa nám stáť pol hodinu v rade. Tí, ktorí to vystáli, pochutnávali si výborne.
Reku, ideme si pochutnať na nejakej inej špecialitke. Tých tu bolo neúrekom, tohoročnou novinkou boli zelníky. Ale aj tak sme skončili pri klasickej kuracej pečienke v žemli za tri Eurá. Dva krát dva deci burčáku plus dve hruškovice stáli štyri dvadsať. Záverom ešte prepálená zemiaková placka a môj žalúdok mal dosť.
Trhovníci sú kategória sama o sebe. Keď už nevedia ako, snažia sa upútať kostýmom. Niektorí toho mali ale dosť. Ešteže sa mohli dať zachrániť anjelom O2, poprípade si odskočiť „kamsi“ za tridsať centov. To bolo fajn, mali tam aj mydlo.
Takže do videnia na budúce...
foto: (C) Tibor Javor, Mária Javorová
