Druhý týždeň stanového tábora kdesi na Opavsku prebiehal podľa programu. Zelené staré vojenské stany na lúke ukrýval okolitý smrekový les a na zeleno natretá táborová kuchyňa, rampa na bráne s prístreškom pre službu i vlajkový stožiar dávali nášmu táboru ten správny dobrordužný ráz.
Dvadsiateho sme šliapali kamsi na meteorologické observatórium. Obdivoval som sklenenú guľu, ktorá do papierového pásika vypaľovala zaostreným lúčom hodiny slnečného svitu. Potom sme si na lúke vyrýpali zopár kvetov krasovlasu, chutili ako mladý kaleráb. A tešili sme sa na parené buchty, čo mali byť na večeru. No a potom bolo až do ranného budíčka všetko ako obyčajne.
Vlastne nebolo. Nebol ani budíček, pretože nás nad ránom zobudil hukot lietadiel. Až teraz si spomínam, že zopár vedúcich zmizlo. Tí, ktorí ostali, mali problém nás tiínejďžrov udržať v kľude pri stanoch. Namiesto rampy stál pri vchode do tábora tank a pod prístreškom dvaja podivní vojaci v čižmách s rozloženým guľometom. Raňajky neboli, iba čaj od večera.
Nálada bola na bode mrazu, nik nevedel poriadne, čo sa deje. V tábore nebol telefón a na jedinom tranzistoráku boli nalepení tí najstarší. Sedeli sme s bratom pred stanom a čakali, čo bude. Potom prišla mama. Vlastne pribehla stredom tábora. Otec ostal pri našej bielej embéčke zaparkovanej vedľa tanku. Otec nešoféroval, bol farboslepý. Zvykli sme ho volať „veliteľ vozu“. V to ráno navigoval mamu bočnými cestami, aby predbehla valiace sa vojenské kolóny.
Keď sme dobehli narýchlo zbalení k autu, práve čosi po rusky vysvetľoval vojakovi pri guľomete. Ani nedopovedal vetu a na poslednú chvíľu naskočil do rozbiehajúcej sa embéčky. Za autom sa poriadne zaprášilo a otec sa neustále obzeral, či niekto nejde za nami. My s bratom sme museli byť zohnutí na zadných sedadlách, posadiť sme sa mohli až na hlavnej ceste.
Problémom ale začal byť benzín. Rezerva v kanistre sa minula. Našťastie na kraji mesta bola jedna benzínka otvorená a nebol pri nej veľký rad. A hlavne, mali ešte benzín. Plná nádrž a kanistra museli vydržať až do Bratislavy.
Cesta to bola ako z filmu. Proti vojenským kolónam, bočnými cestami, neznámym krajom. Podľa smerových tabúľ sa orientovať nedalo, boli pootáčané do rôznych smerov. Mama šoférovala, ako vždy. Trocha si vydýchla až na hlavnej olomouckej ceste, kolóny už boli za nami a vyzeralo to tak, že benzín do Bratislavy vystačí.
Vystačil. Ďalej sa však nešlo, napriek tomu, že na stole ležali pasy a vysokoškolské diplomy rodičov zabalené v obale a pod stolom pripravená batožina. Mama sa musela vyspať a ráno boli benzínky zatvorené.
O pár dní sa išlo do školy. A na hrade nad školou pristávali helikoptéry.
