Nie, toto nie sú symptómy „uhorkovej sezóny". Ono sa toho deje na Slovensku až dosť, a to nielen na úrovniach „najvyšších". Ide tu o niečo iné. Ľudia začínajú rezignovať a opäť sa uzatvárať do svojich ulít, ako kedysi v osemdesiatych rokoch do krabíc svojich panelákových bytov. Naozaj, mám taký pocit.
Letargiu neprelomí ani reality šou „Tour de Roma", ani titul bývalého eurokomisára. Ba ani Hedviga, ktorú čoskoro zavrú do blázinca nepohne nikoho. Jednoducho „všetko je na h***, len včely sú na med". A aj ten je na to isté, teda aspoň ten v supermarketoch. Slovensko sa dostalo do útlmu a občanom začína byť jedno, či štát príde aj o posledné gate. Ba dokonca im začína byť jedno, či bude mať na ich dôchodky.
V období „blahého reálneho socializmu" bolo zmýšľanie ľudí podobné. Taktiež „nebyuo o čem". O všetkom sa rozhodovalo kdesi inde, za zatvorenými dverami straníckych výborov. Ľudí zaujímalo jedine to, či im vystačí na to Bulharsko. Kvas, ako Londonovom Morskom vlkovi.
Vraví sa, že dnes máme slobodu. Teda rôzne slobody, na rozdiel od rokov osemdesiatych. Máme aj slobodu slova, ktorú ovládajú servilní šéfredaktori, máme slobodu pohybu, limitovanú cenami v cestovkách, ba aj slobodu podnikania, ktoré sa pomaly neoplatí, pretože Číňan už vyrobí všetko a paradajky sú lacnejšie z Maroka.
Pred dvadsiatimi rokmi sme mali väčšie ideály a väčší elán. V novinách aj v parlamente to iskrilo a človek fandil tomu, či onomu. Dnes nie je komu. Administratívna štátna mašinéria opäť pracuje ako namastený stroj. A sponzori si sú vedomí, že mastiť treba. Ostatne, tak ako vždy.
Pred tými dvadsiatimi rokmi sme mali ilúzie a verili sme v perspektívu. Dnes máme reality šou a neveríme ničomu. A hlavne nikomu. Žiaden mesiáš nepríde...
