Štát opäť valcuje umenie?

Autor: Tibor Javor | 4.2.2016 o 13:10 | (upravené 5.2.2016 o 11:24) Karma článku: 4,62 | Prečítané:  869x

Určite si mnohí pamätáte sochu Milicionára na Račku, oslavné piesne Josefa Laufera na kapitána Minaříka, alebo angažované texty piesní Rovinských gentlemanov. Kto chcel byť vtedy „in“, musel sa podrobiť diktátu štátneho úradníka. 

Dnes sme prepadli ilúzii, že je tomu ináč, a že kultúra a umenie si žije vlastným demokratickým životom, ktorý určuje kvalita na strane jednej a dopyt publika na strane druhej. No nie je tomu tak.

Pomlčme nateraz o peniazoch a sponzoroch, bez ktorých sa umenie dnes robiť nedá. To je v poriadku, veď aj Sixtínska kaplnka bola vymaľovaná na objednávku. A kto platí, má právo si od umelca objednať čosi konkrétne. Inak by tomu ale malo byť vtedy, keď sa štát snaží kultúru dotovať, aby celkom neskomerčnela. Robí to rôznymi spôsobmi. Jedným z nich je napríklad financovanie bratislavskej Kunsthalle, teda pôvodného Domu umenia.

Povieme si, fajn, Dom umenia bol zrekonštruovaný a usídlil sa tam tím štátom platených zamestnancov. A tu nastáva zmena, a to podstatná. Tento jedinečný priestor a výstavy v ňom takmer nikto nenavštevuje a tradičné kvalitné podujatia ostali vymknuté pred bránami.

Som amatérsky fotograf a preto sa každoročne teším na sériu fotografických výstav usporiadaných v rámci Mesiaca fotografie. Tento medzinárodne uznávaný festival usporiadal vlani Stredoeurópsky dom fotografie už po dvadsiaty piaty raz. Avšak prvý krát bez možnosti umiestniť kľúčové výstavy v Kunsthalle. A vrabce čvirikajú, že toho roku to nebude ináč. To môže festival doslova zabiť.

Pri pátraní po príčinách som si sadol na kávu s osobou, ktorá má dvadsaťpäť ročnú históriu Mesiaca fotografie priam „na svedomí“, s profesorom Václavom Mackom, a položil som mu niekoľko zdanlivo nesúvisiacich otázok.

Pán profesor, v súčasnom svete digitálnej fotografie, elektronických médií, fejsbúku a smartfónov sa zdá, ako keby nastala inflácia fotografie. Ba dokonca sa zdá, ako keby fotografia viac nebola vôbec chápaná ako umenie a za jej vrchol   sa považuje „voyerské“ zachytenie násilia na fotkách á la World Press Photo, alebo „kuliševovské“ krajinárske gýče. No a tradičná rodinná fotografia sa zvrhla na „selfíčka“ poloobnažených mladých dám na fejsbúku. Je tomu skutočne tak? A kde hľadať v súčasnosti umenie vo fotografii?

„Masové rozšírenie fotografie v digitálnej ére, ktorá sa dá prirovnať k rozšíreniu fotografie po nástupe Leicy v dvadsiatych rokoch minulého storočia, pomáha aj fotografii ako umeniu. Len v  Európe od deväťdesiatych rokov pribudlo desiatky festivalov, študovať fotografiu možno nie na jedinej katedre v Prahe na FAMU ako tomu bolo do roku 1989, ale minimálne na štyroch vysokých školách a na celom rade stredných škôl. A toto všetko generuje ľudí, ktorí aj majú radi fotografiu, aj ju dokážu tvoriť na vyššej než len rodinnej dovolenkovej úrovni. Fotografické umenie dnes obsahuje široké spektrum trendov, autorov, štýlov. Na jednej strane máme reportážnu novinársku tvorbu, potom fotografiu, ktorá reaguje na tradíciu fotografickej disciplíny, fotografiu, ktorá vedie dialóg so súčasným umením. Ak do deväťdesiatych rokov bolo úplnou raritou aby SNG alebo iná galéria vystavovala fotografov, dnes na Slovensku nenájdeme renomovanú galériu, ktorá by do roka raz či viackrát nezahrnula do programu aj fotografov,  popri maliaroch, grafikoch, performeroch, atď. A, samozrejme, cena fotografických diel stúpa na aukciách, aj na Slovensku sa už budujú špeciálne fotografické zbierky.“

Dobre, hovoríte teda, že umenie vo fotke vždy bolo, bez ohľadu, či sa celkovo považovala fotografia iba za remeslo, alebo dovolenkovú zábavku strednej vrstvy. Ak teda tu „kumšt“ je, je ho potrebné aj verejnosti ukázať. To najkvalitnejšie z tejto oblasti prinášal do našich končín vždy Mesiac fotografie. Prečo však nie v najkvalitnejšom priestore, v bratislavskej Kunsthalle? Nevidia snáď tamojší štátom platení umenovedci iné ako iba „to svoje“ umenie? A aké „to ich“ umenie vlastne je?

„Problém vygumovania Mesiaca fotografie spočíva v osobách Juraja Čarného a Richarda Gregora, ktorí vedú Dom umenia a určujú jeho dramaturgiu. V ich koncepcii sa pod súčasným umením chápe len dielo, v ktorom sa prelínajú rôzne médiá, materiály, ktoré sa niekedy zahŕňa pod pojem inštalácie. A dielo, ktoré je síce súčasné, ale vytvorené tradičnou technológiou, či už fotografia alebo maľba, preto nespĺňa ich kritériá na súčasné umenie. Za pomaly dva roky činnosti  nepripravili ani jedinú fotografickú výstavu. Pritom "ich" Dom umenia nie je v skutočnosti "ich", ale je to jediná veľká štátom dotovaná výstavná inštitúcia v centre Bratislavy. Do roku 1989 fungovalo štátne umenie pod názvom socialistický realizmus. Momentálne títo dvaja historici umenia sa usilujú z inštalácií vytvoriť novodobú verziu štátneho umenia. Nič mimo tento prúd v súčasnom umení podľa ich praxe nemá nárok na časť zo štátnej podpory, ktorá dovoľuje financovať prevádzku Domu. Keď Ministerstvo  kultúry rozhodlo o ich dosadení do funkcie, určite neočakávalo, že sa Dom umenia premení na miesto, v ktorom sa z celej šírky spektra súčasného umenia bude prezentovať len jedna jeho časť - že sa vytvorí platforma pre formulovanie tzv. štátneho umenia.“

Obmedzenie verejnej prezentácie výstav Mesiaca fotografie môže toto podujatie doslova zabiť. Alebo sa z Mesiaca fotografie stane kultová záležitosť malej skupinky ľudí. No v tomto prípade sem „veľké mená“ asi nedotiahnete. Čo s tým? Zmeniť formát podujatia, alebo zmeniť jeho umelecké zameranie na viac súčasné, či priam provokatívne? Alebo pridať aj nejaké tie inštalácie, veď aj na Slovensku máme kvalitných autorov, ktorí takto fotku prezentujú.

„Koncepcia Mesiaca fotografie sa formulovala na dvadsaťpäťročnej ceste od roku 1991, reagovali sme na zmeny, ktorými prechádzala fotografia, aj Bratislava. Vytvorili sme podujatie, ktoré má renomé aj doma, aj v zahraničí, ktoré tvorí pevnú súčasť jesennej kultúry na Slovensku. Ak by sme mali zmeniť jeho formát, tak by to potom skutočne bolo iné podujatie, možno by potreboval aj iný názov. Preto sme rozhodnutí dosiahnuť, aby sa zmenili pomery v Dome umenia, aby sa v nej ocitli ľudia, ktorí chápu súčasné umenie v celej jeho šírke a nie sú vyznávačmi a podporovateľmi len jej jednej jedinej časti.“

Profesor Macek teda nevidí vec až tak čierne. Mesiac fotografie prežije dúfajme aspoň tak dlho, ako fotografia samotná. Či však prežije súčasné vedenie bratislavskej Kunsthalle je otázne. Osobne sa teším na tohoročné výstavy, síce možno prispôsobené menšiemu priestoru a možno komornejšieho formátu, ale o to súčasnejšie a zaujímavejšie. A hlavne držím celému tímu organizátorov tohto podujatia palce!

 

(5.2.2016 Pridaná fotografia)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?