Zachráňte psa Nera

Autor: Tibor Javor | 19.1.2016 o 12:15 | (upravené 23.1.2016 o 14:53) Karma článku: 7,98 | Prečítané:  2030x

„Nedá sa odchytiť a ak sa ukáže za dedinou, dohodnem sa s poľovníkmi aby ho odstrelili“, povedal mi starosta. Zabiť psa je jednoduché. Oveľa ťažšie je si ho skrotiť...

Poznáte rozhovor líšky a Malého Princa? Nie? Prečítajte si aspoň úryvok:

– Kto si? Spýtal sa malý princ. – Si veľmi pekná...

– Ja som líška, – povedala líška.

– Poď sa so mnou hrať, – navrhol jej malý princ. – Som taký smutný...

– Nemôžem sa s tebou hrať, – namietala líška. – Nie som skrotená.

– Ach, prepáč! – povedal malý princ.

Chvíľu premýšľal a potom sa opýtal:

– A čo znamená skrotiť?

– Je to už takmer zabudnutá vec, – povedala líška. – Znamená to vytvoriť putá.

– Vytvoriť putá?

– Veru tak, – povedala líška. – Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný státisícom iných malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba iba líška podobná státisícom iných líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete...

Príbeh o líške je aj príbehom nášho psa Nera. Lepšie povedané „Kuťuše-Kuti Nera“, ako vraví sused dôchodca. Patrí celej bytovke. Máme ho všetci, teda takmer všetci, v bytovke radi a tešíme sa z pohľadu na jeho plavný „vlčí“ beh či keď jeho výstražné „Baf – wouuu“, hlási blížiaceho sa votrelca. No a je neskutočný „maznák“. Je to priam pôžitok prehŕňať sa jeho krásnou hustou zimnou srsťou, dĺžkou ktorej sa trocha líši od stopercentného štandardu bavorského farbiara.

Nerov osud je ale pohnutý. Má odhadom dva roky ale vytrpel si toho až - až. Podľa prácne zozbieraných informácií, ujala sa ho ako vyhodené šteňa jedna stará pani – mníška, ktorá takpovediac mala akýsi vlastný útulok pre vyhodené psy a mačky. Psov tam mala troch a mačiek? Nikto nevie. Starala sa o nich obetavo, no zvláštne. Síce každý deň chodila na bitúnok pre mäso pre psov a do obchodu pre mlieko pre mačky, zvieratá vraj boli stále zavreté.

Nero teda strávil „detstvo“ s mačkami. Keď zjari minulého roku starú pani zobrali do domova, zvieratá sa rozutekali po dedine. Mačky sa nestratia, ale psíky bez človeka to majú ťažké. Dvoch sa vraj podarilo Slobode zvierat na pokyn starostu odchytiť, Nera však nie. Mal z ľudí priam panický strach. A tak sa začal túlať po dedine a živiť čím sa dá. Nejedna gazdiná postráda od tých čias nejakú tú sliepku.

A potom sa v strede leta objavil Nero celý zúbožený v parčíku pred našou bytovkou. Vychudnutý, s veľkou ranou v pravej slabine a s nedohojenou zlomeninou  ľavej prednej labky. Neštekal, nekňučal, nevrčal, iba sedel a ticho kukal hlbokými hnedými očami. Zračil sa v nich smútok. Mysleli sme si, že je nemý, či hluchý, alebo inak psychicky postihnutý. Alebo, že sem do parčíku prišiel skapať.

Všetci sme mu chceli nejako pomôcť. Chceli sme ho dostať do útulku, no Sloboda zvierat nemôže konať bez žiadosti starostu. A ten sa vraj radšej dohodne s poľovníkmi, ako by mal platiť za neúspešný výjazd Slobody zvierat. Nero totiž, po tom všetkom trápení čo zažil, mal pred ľuďmi strach a nedovolil sa nikomu priblížiť menej ako na päť metrov. Vždy odskočil, znova si sadol a kukal smutnými očami.

Niekedy vtedy sme ho nazvali Nero a začali ho nenápadne kŕmiť a dávať mu do misky vodu. Chudák Nero ale nevedel, že granule sú na jedenie, a tak začiatky kŕmenia boli dosť dobrodružné. Prespával schúlený pod kríkmi v parčíku  a cez deň sa vyhrieval na slniečku na tráve. Parčík sa stal postupne jeho teritóriom, a pod kríčkom sa čoskoro objavil starý vankúš. Neskôr, keď prišli dažde, presunuli sme jeho vankúš na suché miesto pred vjazdom do garáže na starú paletu. Tu sa Nero postupne sa prestal báť obyvateľov domu, až na nejaké neurotické osoby, ktoré kričia rovnako na svoje deti ako aj na psa, a ktoré stále sú schopné ho kopnúť. 

S príchodom zimy dostal Nero od suseda Štefana staršiu plastovú búdu, ktorú sme zateplili bublinkovou fóliou a karimatkami. No a starý vankúš nahradili deky zo „sekáča“. Nero bol odčervený a blchy sa ho našťastie stránia. Trápia ho iba sem tam kliešte, ktoré mu moja manželka trpezlivo vyberá. Pri tej príležitosti objavila mu pod kožou nejakú hrčku, čo by mohol byť čip. Prežili sme s ním už všeličo, vrátane silvestrovskej kanonády, silných mrazov, či zháňania antibiotík a prostriedku na bolesť, keď si práve ne Štedrý deň kdesi strhol pazúr.

Dnes je Nero už vyšportovaný fešák, ako vidno na obrázku, ktorého sme začali cvičiť. Prvý úkon – navlečenie obojku – však skončil takmer katastrofou. Nero dostal záchvat panického strachu a týždeň sa potom na mňa ani nepozrel. Žena slávi lepšie úspechy – Nero si asi začal vybavovať veci dávno zabudnuté, alebo sa veľmi rýchlo učí. Povely „sadni“, „ku mne“, „ostaň“, či chodenie pri nohe zvláda. Samozrejme, pokiaľ sa mu chce a nemusí strážiť parčík, a pokiaľ je vo vrecku nejaká tá „mlska“. No na vodítko, či správne vôdzku, sa pripnúť nedá. Stále je v ňom divoch, zvyknutý na slobodu. A to je jeho problém.

Ráno, keď odprevadí všetkých na autobus, sadne pred dvere bytovky a čaká na pani poštárku. Potom s ňou obehne celý dolný koniec a vráti sa do svojho parčíku. A čaká, kedy kto príde z práce. Keď vidí, či počuje, prichádzať naše auto, skáče od radosti ako malé šteňa. Dá sa poláskať a ochotne cvičí. No nie všetkých má rád. Vie rozoznať povahu človeka, a tých, ktorí mu nežičia, ignoruje. Rovnako aj s okolitými psami je zadobre, pokiaľ mu nevlezú do misky, ako pred časom akýsi posteľný yorkshir.

Takmer všetci v bytovke máme tohto tuláčka radi. No nemôžeme mu poskytnúť to, čo by potreboval. Všetci, až na spomínaného dôchodcu, odchádzame pred šiestou do práce a večer sa vraciame okolo siedmej. Zavrieť Nera do bytu na tak dlhú dobu by bola pre neho katastrofa. Rovnako trápenie by bolo zavrieť ho do garáže, ako to praktikuje jeden zo susedov so svojím psom. To by bolo pre Nera nielen neľudské, ale priam „nepsovské“. Nejestvuje teda u nás možnosť jeho osvojenia.

Najhoršie však je to, že istí neprajníci pripravujú proti nášmu Kuťuše-Kuti Nerovi úklady. Starosta bol požiadaný, keďže sa pes nedá odchytiť, aby zavolal veterinárov. Kedysi som takého jedného poznal. Miešal si dokonca vlastné smrtiace injekcie.

Nechcem byť sentimentálny, ale čosi mi vo vnútri hovorí, že predsa musí jestvovať riešenie. Trebárs niekto z vás, čitateľov, by mal radosť z Nera a bol by schopný mu vrátiť veselosť do jeho tmavých očí. No mal by to byť skúsený chovateľ, ktorý psej duši rozumie, a ktorý by mu dokázal poskytnúť voľnosť, či už na záhrade, alebo počas dlhých prechádzok na stopovacej šnúre.

Teda: „Zachráňte psa Nera!“ Ozvite sa odkazom cez systém blogu SME! Ak by sa to podarilo, budeme neskutočne vďační, ale aj budme mnohí plakať. Už sme si vytvorili putá... 

Nero býva na Záhorí, v obci Kuchyňa. Je to Bavorský farbiar.

Post scriptum:  Nero nás už nebude večer čakať pred bránou a už sa na nás nepozrie svojimi hlbokými očami. Ostal nám na pamiatku jeho prvý obojok a jeho výstražné "Baf - wouuu..." doznieva ulicou. Jeho stopy na snehu čoskoro zmyje dážď. Čitajte viac v blogu Zachráňte psa Nera 2... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?