Tento príspevok v podstatnej miere čerpá z rozsiahleho analytického článku ktorý publikoval Graeme Wood v marci tohto roka v magazíne „The Atlantic“. Na analýze pracoval mnoho mesiacov, precestoval desiatky tisíc kilometrov a zhováral sa s mnohými predstaviteľmi radikálneho Islamu a špecialistami na islamskú religiozitu. Pokúšam sa teda priniesť v slovenčine v podstatne skrátenej forme aspoň najzávažnejšie fakty publikované v pôvodnom takmer štyridsať stranovom článku. Nebojte sa tento príspevok prečítať do konca. Pochopíte mnohé.
Kalifát
Odkiaľ sa vzal a aké sú jeho ciele? Táto otázka ostáva nezodpovedaná pre mnohých svetových lídrov. Nechápu jeho základné myšlienky a dokonca prezident Obama pred ešte vlani považoval Islamský štát za akýsi farmársky tím v porovnaní s Al Kaidou.
Táto skupina zachvátila vlani v júni Mosúl a odvtedy ovládla územie väčšie ako Veľká Británia. Lídrom skupiny sa v máji 2010 stal Abu Bakr al-Baghdadi, (O jeho zdravotnom stave sa špekuluje od leteckého útoku 18. Marca 2015, pri ktorom mal mať vážne poranenú chrbticu. – pozn. prekl.). O päť rokov potom, ako sa stal vodcom skupiny, vystúpil pri príležitosti Ramadánu vo veľkej mešite v Mosule a vyhlásil sa za kalifa, vodcu všetkých Moslimov na svete. Následný prílev džihádistov z celého sveta bol absolútne neočakávaný, a to ani pokiaľ sa týka rozsahu ani trvania.
Západ dlho nebral Islamský štát vážne. Považoval ho za akési kráľovstvo pustovníkov. Hoci sa Baghdadi na obrazovke zjavil iba raz, jeho posolstvá sa začali šíriť. A teraz poznávame, že tento štát odmieta mier z princípu, že túži po genocíde, že je neschopný akejkoľvek zmeny myslenia ani keby mu to malo pomôcť prežiť, a že sa sám považuje za posla apokalypsy, ktorý v nej má hrať hlavnú rolu.
Viera Islamského štátu o ceste k súdnemu dňu by mohla pomôcť Západu predpovedať ich správanie. No neporozumeli sme charakteru Islamského štátu najmenej v dvoch veciach. V prvom rade máme tendenciu považovať džihádizmus za monolitický a aplikovať naň logiku Al Kaidy. No Džihádizmus sa od čias, kedy bola na výslní zmenil a mnohí súčasní džihádisti pohrdli prioritami tejto skupiny a jej vedením.
Bin Ladin videl v terorizme akýsi prológ ku vzniku kalifátu a sám neočakával, že sa ho dožije. Jeho organizácia bola pružná a operovala geograficky rozptýlene prostredníctvom teroristických buniek. Naproti tomu Islamský štát potrebuje pre svoju „legitimitu“ určité územie a hierarchickú štruktúru na jeho správu. Byrokracia Islamského štátu je rozdelená na vojenskú a civilnú vetvu a územie je rozdelené na provincie.
Zmýlili sme sa však aj druhý krát. A to keď sme si so síce naoko dobrým úmyslom zatvárali oči pred stredovekým religióznym charakterom Islamského štátu. V porovnaní s v podstate sekulárnym Bin Ladinom, ktorý akýmsi spôsobom „franšízoval“ teror s iba častkovými a v podstate svetskými politickými požiadavkami, vyzerá to, čo robí Islamský štát, ako čosi neuveriteľné a vracajúce civilizáciu do siedmeho storočia so snahou privodiť apokalypsu.
Predstavitelia Islamského štátu sa posmešne vyjadrujú o modernom svete a trvajú na tom, že sa nemôžu a nechcú odchýliť od nariadení, ktoré do Islamu zakomponoval prorok Mohamed a jeho prví nasledovníci. Často hovoria v kódoch a narážkach, ktoré znejú pre nemoslimov podivne, ale odkazujú na špecifickú tradíciu a texty skorého Islamu. Ich vyjadrenia však treba brať vážne. Sú podložené islamskou teológiou a právom.
Realita je teda taká, že Islamský štát je islamský. Veľmi islamský. Áno, je zaujímavý a priťahuje rôznych psychopatov a hľadačov dobrodružstva, ktorí prichádzajú poväčšine z Blízkeho Východu a z Európy. Je to práve jeho vierouka, odlišná od bežnej interpretácie Islamu, čo najviac priťahuje.
Všetky závažné rozhodnutia a právne akty, rovnako ako tlačové vyhlásenia, plagáty, billboardy, či mince, odkazujú na to, čo nazývajú „prorockou metodológiou“, čo v podstate znamená dodržiavanie proroctva a Mohamedovho príkladu do najmenšieho detailu. Moslimovia môžu odmietnuť Islamský štát a pravdepodobne to väčšina aj robí. No ak nespoznáme teológiu tejto náboženskej skupiny, nemôžeme proti nej bojovať. To už priviedlo USA k jej podceneniu a ku priam smiešnym schémam boja proti nej. Musíme sa oboznámiť s intelektuálnou genealógiou Islamského štátu, aby sme boli schopní naň reagovať takým spôsobom, ktorý ho nakoniec neposilní.
Faktor viery
Je dosť zložité sa vyznať vo vyjadreniach a vzťahoch medzi protagonistami Al Kaidy a Islamského štátu, od gerilových lídrov ku kalifovi. Postupne sa ale vyprofilovali džihádisti Islamského štátu ako Salafisti, čo je ultratradicionalistická vetva Sunnitov, ktorá sa odkazuje na najranejší Islam a Proroka ako takého. Toto viedlo k úplnému zfanatizovaniu a až tak ďaleko, že príslušníci iných vetiev Islamu môžu byť exkomunikovaní a ako takí zabití. Za odpadlíctvo je trest smrti.
Popieranie svätosti Koránu a Mohamedových proroctiev vedie priamo k odpadlíctvu. No Islamský štát to ešte dopracoval k dokonalosti. Odpadlíkom je automaticky aj ten, ktorý predáva alkohol, alebo drogy, oblieka si „západné“ oblečenie, holí si bradu, hlasuje vo voľbách (aj keď za moslimského kandidáta), či je laxný vo vyhlasovaní iných ľudí za odpadlíkov. A ak je niekto Šiita, ako veľká časť Irackých Arabov, tak spĺňa štandard odpadlíka automaticky. Šiitizmus považuje Islamský štát za „inováciu“ a inovovať znamená poprieť Korán. To znamená, že 200 miliónov Šiitov je predurčených na smrť.
Pri nasledovaní tejto doktríny sa cíti Islamský štát byť povolaný očistiť svet zabitím ohromného množstva ľudí. To málo správ, ktoré prichádzajú z vnútra Islamského štátu, hovorí, že popravy sú vykonávané takmer bez prestania a masové popravy najmenej každý týždeň. Obeťami týchto popráv sú vo veľkej väčšine moslimskí odpadlíci. No zdá sa, že Kresťania, ktorí sa podriadia Islamskému štátu a sú ochotní platiť špeciálnu daň, ostávajú ušetrení od automatických popráv. Baghdadi im na základe autority Koránu musí dať milosť.
Európa už stáročia nepozná náboženské vojny a mnohí odmietajú že toto je opäť možné v réžii Islamského štátu. Nik nechce veriť, že táto skupina verí v to čo koná. Západný človek totiž stále považuje Moslimov za kohosi stredovekého a ich krajiny si cení iba kvôli rope.
Bez uvedomenia si týchto vecí, vysvetlenie vzostupu Islamského štátu nemôže byť úplné. Ak sa na to ale pozeráme „západnou“ optikou, náboženská ideológia by mala byť rovnako irelevantná vo Washinktone a Berlíne, ako v Rakke a Mosule. No keď maskovaný kat podrezáva krk odpadlíkovi s výkrikom „Allahu akbar“, niekedy to robí aj z náboženských dôvodov.
Mnohé mainstreamové moslimské organizácie tvrdia, že Islamský štát je v podstate ne-islamský. Je pochopiteľne dobré vedieť, že obrovská väčšina Moslimov má nulový záujem nahradiť sledovanie večerného filmu sledovaním verejnej popravy. Avšak Moslimovia, ktorí sa takto vyjadrujú, v podstate sa iba vyjadrujú politicky korektne a akoby „v rukavičkách“ o svojom vlastnom náboženstve a prehliadajú, čo ich náboženstvo historicky a právne požaduje.
Každý Moslim odsúhlasí, že Mohamedove prvotné víťazstvá neboli práve „čisté záležitosti“, a že toto vojnové právo sa dostalo do Koránu a Prorokových výrokov preto, že odzrkadľovalo vtedajšiu turbulentnú a násilnú dobu. Tak ako bojovníci Islamského štátu sa vracajú ku skorému Islamu a reprodukujú jeho normy, tak moderní Moslimovia nie sú náchylní považovať toto za integrálnu súčasť svätých textov. No praktiky ako otroctvo, ukrižovanie, odrezávanie hláv sú pre fanatických džihádistov niečo ako „vylupovanie hrozienok“ zo stredovekého koláča.
Do príchodu Islamského štátu, boli jedinou viac radikálnou skupinou Wahábisti v 18 storočí. Získali viac menej územie dnešnej Saudskej Arábie a ich prísne praktiky tam prežili v „zriedenej“ verzii Šarie do dnes. Wahábisti však neboli až takí krutí v jej uplatňovaní. Boli obklopení Moslimami a územia, ktoré získali už boli islamské. Islamský štát naproti tomu skutočne oživuje skorú periódu Islamu. Vtedy boli Moslimovia obklopení nemoslimami a Islamský štát sa sám považuje byť v rovnakej situácii.
Ak by aj Al Kaida chcela opätovne zaviesť otroctvo, tak to nikdy nepovedala nahlas. A prečo by aj? Ticho o otroctve reflektovalo ich strategické myslenie so zreteľom na verejné sympatie. Keď však Islamský štát začal ľudí zotročovať, niektorí jeho podporovatelia začali pochybovať.
Islamský štát hodlá do svojich pravidiel zahrnúť aj otroctvo a ukrižovanie. Keď pred časom vznikla debata, čo so zajatými Jezídami, či sú to odpadlíci určení na smrť, alebo pohania určení do otroctva, skupina učencov Islamského štátu na základe vládneho príkazu vyriešila túto otázku nasledovne:
„Jezídske ženy a deti budú podľa práva Šaria rozdelené medzi bojovníkov Islamského štátu, ktorí sa podieľali na Sindžárskej operácii.... Zotročenie rodín neveriacich a vzatie ich žien ako konkubíny je jasným ustanovením Šarie a ak niekto toto popiera, alebo považuje za nesprávne, popiera, alebo považuje za nesprávne Korán a Prorokove výroky... a tým pádom odpadol od Islamu“
Faktor teritória
Predpokladá sa, že desiatky tisíc Moslimov z celého sveta emigrovalo do Islamského štátu. Pochádzajú z Francúzska, Veľkej Británie, Belgicka, Nemecka, Holandska, Austrálie, Indonézie, z USA a z mnohých ďalších krajín. Mnohí chcú bojovať a mnohí zomrieť. Keďže prichádzajú aj radikalizované ženy, Islamský štát verí, že vybuduje kompletnú spoločnosť.
Posledný kalifát bola Osmanská ríša, ktorá dosiahla svoj vrchol v šestnástom storočí a potom dlho upadala až zakladateľ modernej Tureckej republiky Mustafa Kemal Atatürk poskytol eutanáziu v roku 1924. No mnohí podporovatelia Islamského štátu neuznávajú tento kalifát za legitímny, pretože nezaviedol plne islamské právo, ktoré vyžaduje kameňovanie, otroctvo a odtínanie končatín a navyše kalifovia nepochádzali z Prorokovho rodu.
Baghdadi vo svojej kázni v Mosule vyhlásil, že zriadenie kalifátu, ktorý nefungoval tisíc rokov, je verejná povinnosť. On a jeho verní musia urgentne vyhlásiť kalifát a na jeho čelo ustanoviť imáma. Povedal. „Toto je povinnosť voči Moslimom, povinnosť na ktorú sa stáročia zabúdalo... Moslimovia sa prehrešujú tým, že kalifát nemajú a neustále sa musia snažiť ho ustanoviť.“ Baghdadi hovoril kvetnato s početnými duchovnými narážkami a dodržiavajúc pravidlá klasickej rétoriky. Podobne ako Bin Ladin pred ním. No na rozdiel od Bina Ladina a na rozdiel od kalifov Osmanskej ríše - Baghdadi je z Prorokovho rodu Qurayshi.
Kalifát nie je iba politická entita, ale je aj nástrojom spásy. Propaganda Islamského štátu často spomína vyhlásenia vernosti, ktoré sa valia od rôznych džihádistických skupín z celého moslimského sveta. Sám Prorok povedal, že zomrieť bez takéhoto vyhlásenia znamená zomrieť ako neveriaci. Ten, kto nevyhlásil vernosť platnému kalifovi nežil plným islamským životom. Zdá sa, akoby vlastne bol práve dnešným Islamským štátom Islam znova nastolený.
Stať sa kalifom nie je ale nič jednoduché. Kalif musí spĺňať podmienky sunnitského práva: musí byť Moslimom, dospelým mužom, musí pochádzať z Prorokovho rodu, musí preukazovať morálne kvality a mentálnu integritu a musí mať autoritu. Práve posledná z podmienok je najťažšie splniteľná, pretože to znamená, že kalif musí ovládať určité teritórium, v ktorom môže zaviesť islamské právo. Baghdadi na tom pracoval dlho pred religióznym vyhlásením Islamského štátu.
Kalif musí zaviesť právo Šaria. Akákoľvek odchýlka by prinútila tých, ktorí vyhlásili vernosť, poučiť medzi štyrmi očami kalifa o jeho chybe a, vo výnimočnom prípade, ho exkomunikovať a vymeniť. Na druhej strane je nevyhnutné podriadiť sa kalifovi. Tí, ktorí by naďalej podporovali nemoslimskú vládu by boli, po poučení o ich chybe a varovaní, vyhlásení za odpadlíkov.
Doposiaľ však Šaria nebola plne pochopená a okrem Islamského štátu plne zavedená. Ani napríklad v Saudskej Arábii, napriek tomu, že stínajú vrahov a odsekávajú končatiny. A to preto, že tu bol zavedený len trestný kódex ale nie je uplatňovaná jej sociálno-ekonomická časť, ktorá má zahŕňať napríklad strechu nad hlavou, potravu a oblečenie pre všetkých. Pochopiteľne každý sa môže obohatiť vlastnou prácou.
Islamský štát síce zaviedol stredoveké tresty, ako napríklad ukameňovanie, za morálne delikty, no jeho sociálny program, aspoň v niektorých aspektoch, je pokrokový. Napríklad zdravotná starostlivosť je zadarmo. Nie ako politická voľba, ale ako povinnosť Islamského štátu dodržiavať „zákon boží“.
Apokalypsa
Všetci Moslimovia uznávajú, že iba Boh pozná budúcnosť. No taktiež súhlasia, že ponúkol do nej nazrieť, a to cez Korán a Prorokove výroky. Islamský štát sa odlišuje od ostatných džihádistických hnutí vierou, že budúcnosť je zapísaná v Slove Božom.
Al Kaida sa správa ako podzemné politické hnutie, ktorého ciele vždy boli vytlačenie nemoslimov z Arabského polostrova, zničenie štátu Izrael a koniec podpory diktatúr v moslimských krajinách. Islamský štát sa tiež zaoberá svetskými vecami, ale ústredným leitmotívom jeho propagandy je koniec sveta. Bin Ladin sa zriedkavo zmieňoval o apokalypse, a keď tak učinil, predpokladal, že už bude dlho mŕtvy, kaď nastane tento slávny moment božieho zúčtovania.
V posledných rokoch americkej okupácie Iraku spoznávali otcovia zakladatelia Islamského štátu na všetkých stranách znaky konca časov. Predpokladali, že čoskoro sa zjaví Mahdi, mesiášska figúra predurčená viesť moslimov k víťazstvu pred koncom sveta.
Pre určitý druh pravoverných, ktorí túžia po epickej bitke Boha s Diablom, sú vízie apokalyptických krvavých kúpeľov hlbokou psychologickou potrebou. Niektorí podporovatelia Islamského štátu si vedia dobre prestaviť, ako by posledné dni Islamského štátu a sveta mohli vyzerať. Časťi takýchto proroctiev, vychádzajúce zo sunnitského mainstreamu, sa objavujú v celej propagande Islamského štátu. Zahŕňajú vieru, že bude iba dvanásť legitímnych kalifov a že Baghdadi je ôsmym z nich, že „armády Ríma“ sa hromadne stretnú s islamskými vojskami v severnej Sýrii, a že záverečný boj Islamu s anti-Mesiášom bude v Jeruzaleme, po tom, čo ho Islam znova dobyje.
Islamský štát venuje veľa pozornosti mestu Dabiq v blízkosti mesta Aleppo. Pomenovali po ňom svoj propagandistický časopis a šialene oslavovali, keď za veľkú cenu dobyli strategicky nezaujímavé pláne okolo Dabiqu. Pretože podľa prorokových výrokov to bude práve tu, kde rozbijú „armády Ríma“ svoj hlavný stan a Dabiq bude ich Waterloo.
Propagandisti Islamského štátu priam slintajú nad predstavami týchto veľkých bitiek predpokladajúc, že to nastane veľmi skoro: „Iskra bola zapálená v Iraku a rozhorí sa tak, že spáli križiacke armády v Dabiqu.“ Najnovšie propagandistické videá používajú holywoodské zábery zo stredovekých bojov, zrejme preto, že proroctvá spomínajú jazdecké armády so stredovekou výzbrojou.
Islamský štát teda zabral Dabiq a očakáva príchod nepriateľských vojsk, ktorých porážka spustí odpočítavanie apokalypsy. No západné médiá odkazy na Dabiq prehliadajú a namiesto toho sa sústreďujú na hrozné scény odrezávania hláv. „Tu sme a pochovávame prvého amerického križiaka“, hovorí maskovaný muž a ukazuje oddelenú hlavu Petra Kassiga.
Prorocké výroky nazývajú nepriateľa v dabickej bitke „Rím“. Kto však tým „Rímom“ je, keď pápež nemá žiadne vojská, je vecou diskusií. Možno je to teritórium bývalej Východorímskej ríše, ktoré malo hlavné mesto v dnešnom Istanbule, môžeme myslieť na Turecko, alebo akúkoľvek armádu „neveriacich“. Sem by pasovali Američania najlepšie.
Po bitke pri Dabiqu sa kalifát má rozšíriť a vyplieni Istanbul. Niektorí veria, že potom pokryje celý svet, iní uvažujú, že sa kalifát zastaví na Bospore. Potom sa ale objaví anti-Mesiáš. Príde odkiaľsi z východného Iránu a zabije veľké množstvo bojovníkov kalifátu. Tých ostane len päť tisíc a sústredia sa v Jeruzaleme. Avšak, keď sa bude anti-Mesiáš pripravovať na konečné zúčtovanie s nimi, vráti sa na svet druhý najuznávanejší prorok Islamu - Ježiš. Ten prebodne anti-Mesiáša a dovedie Moslimov k víťazstvu.
„Iba Boh vie“, či armáda Islamského štátu je tá vyvolená. Avšak Prorok predpovedal, že znakom bezprostredne hroziaceho konca dní bude to, že ľudia už dlhú dobu nebudú o ňom hovoriť. Dnes o konci sveta v mešitách vládne ticho a Islamský štát má svoje najlepšie aj najhoršie dni iba pred sebou.
Ideologická čistota Islamského štátu má oproti nepredvídateľnému Bin Ladinovi jednu výhodu: Dá sa predpovedať, čo urobí. Už pozdvihol to, čomu islamské právo hovorí „ofenzívny džihád“ – násilná expanzia do štátov, ktoré sú riadené nemoslimami. Bez kalifátu by „ofenzívny džihád“ nebol uskutočniteľný. Vojnová expanzia kalifátu je totiž jednou zo základných povinností kalifa.
Islamské právo povoľuje len dočasné mierové zmluvy. Najviac na jednu dekádu. Okrem toho akceptovanie akýchkoľvek hraníc by spadalo pod Prorokovu kliatbu. Ak by kalif uznal pevné hranice, alebo uzavrel stály mier, bol by v pochybení. Dočasné mierové zmluvy sú povolené, ale nesmú byť uzavreté so všetkými nepriateľmi súčasne. Kalif musí viesť džihád aspoň raz za rok, nesmie ustať, inak by upadol do hriešneho stavu. A ak by kalif vyslal napríklad vyslanca na rokovanie s OSN, stal by sa okamžite heretikom a musel by byť vymenený. Uznal by totiž cudziu moc.
USA a jeho spojenci zareagovali na Islamský štát neskoro a zjavne mylne. Ambície tejto skupiny a jej strategická vízia bola totiž známa už pred rokom 2011, kedy bola iba jednou z mnohých teroristických skupín v Sýrii a Iraku. Už vtedy sa však netajili s tým, že chcú znovu ustanoviť Islamský štát a vyvolať apokalypsu. Baghdadi sa už vtedy nazýval „vodca verných“, čo je titul vyhradený kalifovi. A už v roku 2013 bolo zjavné, že ich vízia je premeniť svet podľa Prorokovej metodológie a ustanoviť Islamský štát, ktorý nepozná hranice. A potom zabrali pol miliónové mesto Rakka.
Ak by sme boli bývali identifikovali zámery Islamského štátu včas a uvedomili si, že vákuum v Sýrii a Iraku mu môže dať priestor na rast, mohli sme prinútiť Irak, aby posilnil svoje hranice so Sýriou a preventívne urobiť nejaké dohody s tamojšími Sunnitmi. Ďalšou chybou bolo zlé vyhodnotenie rozkolu medzi Al Kaidou a Islamským štátom. Zúfalá operácia na záchranu Petra Kassiga je toho priamym dôkazom. Jeho smrť bola veľká tragédia, ale plán na jeho záchranu bola tragédia ešte väčšia.
V súčasnosti je snaha bojovať s Islamským štátom v zastúpení kurdskými a irackými silami a leteckými útokmi. Táto stratégia však v podstate nevypudila Islamský štát zo žiadnych nimi získaných území, aj keď sa ich darí držať preč od Bagdadu a Erbilu a tak brániť zotročeniu tamojších Šiítov a Kurdov.
Niektorí pozorovatelia volajú po masívnom nasadení amerických pozemných síl a nabádajú obsadiť Islamským štátom ovládané územia. Tieto hlasy by nemali byť prirýchlo odmietnuté. Toto by bola jedna možná cesta. Na rozdiel od Al Kaidy Islamský štát sa totiž nemôže skryť do podzemia. Ak stratí nadvládu nad územím, ktoré spravuje, stratí sa podstata kalifátu. Kalifát nemôže existovať ako podzemné hnutie. Samozrejme, pôvodní verní môžu aj vtedy naďalej útočiť na Západe, ale už iba ako dobrovoľníci. Hodnota propagandy kalifátu by však zmizla a spolu s tým aj religiózna povinnosť imigrácie a služby kalifátu. A ak by sa Spojené štáty rozhodli pre inváziu, obsesia Islamského štátu Dabiqom by znamenala, že by tam sústredil všetky rezervy. A tie by potom inde chýbali.
No riziko eskalácie je enormné. Najväčším zástancom americkej invázie je totiž samotný Islamský štát. Provokatívne videá, kde maskovaní kati priamo oslovujú prezidenta Obamu, majú jasne za cieľ zatiahnuť Ameriku do bojov. Invázia by bolo obrovské víťazstvo propagandy, ktorá by označila USA za moderných križiakov, ktorí zabíjajú Moslimov. Ak sa k tomu pridajú skúsenosti z nezvládnutých predošlých okupácií, Amerika má dôvod držať sa späť.
Ak zhrnieme všetko, čo doteraz vieme o Islamskom štáte, tak snaha ho aspoň oslabiť pomocou leteckých útokov a boj v zastúpení, je to najlepšie zo zlých vojenských riešení. No ani Kurdi, ani Šiíti nebudú ochotní podrobiť si sunnitské centrum Sýrie. Sú tam nenávidení a nemajú skutočne žiadnu chuť na takéto dobrodružstvo. No môžu zdržiavať Islamský štát v jeho povinnosti expandovať, až napokon by sa Islamský štát Proroka Mohameda podobal na akýkoľvek štát na Blízkom Východe, ktorý nedokáže zabezpečiť prosperitu svojim obyvateľom.
Zahraniční bojovníci a ich ženy a deti cestovali do kalifátu s jednosmerným lístkom. Chceli žiť pod Šariou a mnohí sa chceli stať mučeníkmi. Ich demonštratívne pálenie francúzskych, britských a austrálskych pasov určite nenasvedčuje tomu, že by si ešte niekedy chceli dať čokoládu v Sydney. Treba ale očakávať, že podporovatelia kalifátu budú čoraz častejšie útočiť na Západe. Mnohí z nich budú frustrovaní tým, že sa im nepodarilo imigrovať do kalifátu kvôli zadržaným pasom, alebo iným problémom.
Rovnako sa ale dá očakávať, že Islamský štát sa demontuje sám. Nemá žiadnych spojencov a jeho ideológia zaručuje že to tak aj ostane. Zem, ktorú ovláda je poväčšine neobývaná a chudobná. A ak začne stagnovať, vyjadrenia, že je nástrojom božím a agentom apokalypsy budú strácať na sile a uniknuté správy o jeho vnútornej mizérii zapríčinia, že do neho príde čoraz menej veriacich. A rovnako budú diskreditované aj ostatné radikálne islamské hnutia. Nik sa totiž doteraz nepokúsil s väčším úsilím zaviesť Šariu násilím ako Islamský štát. Napriek tomu jeho smrť bude pomalá.
Varovanie
Boli by sme nezodpovední ak by sme považovali problém s Islamským štátom za problém s Islamom.Toto náboženstvo umožňuje množstvo interpretácií a podporovatelia Islamského štátu sú morálne zodpovední za to, čo si zvolili. No napriek tomu nazývať Islamský štát neislamským môže byť kontraproduktívne. Tí, ktorým je správa určená a ktorí čítali sväté texty, nájdu v nich mnohé potvrdenia prktík kalifátu.
Moslimovia môžu povedať, že otroctvo nie je legitímne „teraz“, a že ukrižovanie je nesprávne „v súčasných historických súvislostiach“. No nemôžu odsúdiť otroctvo a ukrižovanie bez protirečenia Koránu a Prorokovmu príkladu. Ak by niekto povedal, že niektoré pasáže neplatia, bol by to akt odpadlíctva.
Baghdadi je Salafista. No nie všetci Salafisti sú džihádisti a mnohí príslušníci tejto sekty odmietajú Islamský štát. Isteže aj oni sú povinní rozširovať „dom Islamu“, vrátane všetkých jeho monštróznych praktík, ale niekedy v budúcnosti. Ich prvou prioritou je sebaočisťovanie a dodržiavanie náboženských pravidiel a neveria v nič také ako spôsobenie vojny. Žijú medzi nami.
