Autobusovanie

Autor: Tibor Javor | 2.12.2014 o 15:43 | Karma článku: 6,39 | Prečítané:  1167x

Tak sme dnes chytili prvý „seničák“. Ide síce po diaľnici až od Stupavy, ale je v Blave o päť minút skôr, ako ten druhý, čo ide po diaľnici už od Lozorna. Červené autobusy ráno vypúšťame, tie stoja pri každom kandelábri.

Posledných sto metrov z našej rannej vyše kilometrovej prechádzky hore dedinou na zastávku sme bežali, šofér našťastie počkal. Vraj ich aj tak viac pokefujú, keď nadbiehajú, ako keď sa trocha mešká. Džípíes ich monitoruje presne. Manželka platí, ja sa vydýchavam a padám na prvé voľné sedadlo.

V autobuse je tma a rádio Expres z reproduktorov sa mieša so šustením ajfónových slúchadiel vôkol. Bus je takmer plný študentov a dlážka autobusu ich batohov. Je pondelok, bolo treba nafasovať čistú bielizeň a mamkine buchty. Tí, čo nespia s bielymi drôtmi strčenými do uší, šmátrajú. Neviem totiž ináč pomenovať činnosť, keď prsty behajú po displeji telefónu. Proste pohoda, dokonca sa nenašiel ani jediný samovrah z odhadom štyridsať kusového stáda jelenej zveri za Kuchyňou, ktorý by prinútil šoféra dupnúť na brzdu.

Pohoda končí v Lozorne. Na hornom konci sme predbehli červený autobus, a tak  asi tridsať žien v prešívaných kabátoch s trvalou prekrytou kapucňou berie na ďalšej zastávke pri požiarnej zbrojnici seničák útokom. Študenti ťahajú za slabší koniec, sú ľahšia váha. Zvláštne ale je, že tento nastupovací chaos začína až od Lozorna. U nás sa stojí pekne v rade, babka nebabka.

Na prasknutie naplnený autobus konečne vyráža na diaľnicu. Na hlavu mi čosi kvapká, zrejme to bude voda z premoknutého batohu na hornej batožinovej polici, a manželka mi zaspáva na pleci. Vodič konečne stiahol kúrenie aj rádio, takže cesta sa stáva znesiteľnejšia. Predbieha rad za radom všetky kamióny a čoskoro sme na Patrónke. Tu sa autobus razom takmer celý vyprázdni, študenti idú smerom do Mlynskej a Záhoráčky na Kramáre. Konečne si možno aspoň na chvíľu vychutnať kultúru cestovania, kým nevystúpim na Račku do lejaku. Manželka má šťastie, ide až na Nivy a nezabudla si dáždnik.

Podvečer na Nivách má svoje čaro. Všetci sú na svojom mieste. Predajca Notabene zvučným hlasom praje všetkým okoloidúcim príjemný večer a ponúka najčerstvejšie vydanie, ktoré sa vraj míňa ako teplé rožky. Okoloidúci ho ale z ďaleka obchádzajú, asi nemajú o takýto marketing záujem. Na druhej strane terasy pred autobusovou stanicou postávajú a pofajčievajú štyria bezďáci, ktorým velí urastený muž s cigaretou v ústach. Je stavaný na vykladanie vriec zemiakov v prístave, a tak je zvláštne, že tu iba takto živorí. Ostatní majú pred ním rešpekt, zrejme je ich pasák.

Zastavím sa aj ja na vyhradenom mieste na cigaretu, a kým si ju stihnem zapáliť, pribehne mladý muž a prosíka o cigaretu aj on. Dám mu dve, nech dá chvíľu pokoj. Len čo odbehne, je tu ďalší somrák v kapucni. Pýta cigaretu a razí z neho chľast. Toho posielam preč. No on sa začne rozdrapovať, že keď tomu som dal, tak mám dať aj jemu. Trocha ráznejšie ho odmietam, až to začuje onen urastený bezďák a vykročí smerom k nám. Mladík okamžite mizne. Zrejme porušil vyárendované teritórium.

Je mi zima a mám hlad. Manželka volala, že sa ešte zdrží v robote. Ako obvykle. Aj ja si teda ako obvykle idem oproti do Mojej samošky niečo kúpiť. Dole pod schodmi si ešte všimnem akéhosi úbožiaka, ktorý v obrovskej krabici sa tvári ako balíček vreckoviek Kleenex. Teda mal by sa, ale promotérky ho tam nechali samého pri predvádzacom vozíku, a tak má prednú časť krabice otvorenú a fajčí jednu za druhou.

Cestou z potravín smerom do blízkej Levickej viechy zhltnem dva kúpené racio pagáče. Aj vo vieche je všetko tak ako má byť. Ryšavá obtlstlá krčmárka práve vysvetľuje štamgastom, ako pozeráva v nedeľu nemeckú ligu a že tam obdivuje nie ten futbal, ale tých vyšportovaných chlapov. Ale dodáva, že čiernych neznáša ani na obrazovke, a že preto nepozerá ligu francúzsku, tam je vraj bielych málo.

Ja si teda radšej objednám dva deci červeného. Mám to premyslené. Vo vieche je na rozdiel od haly autobusovej stanice teplo a dva deci stoja iba päťdesiat centov, vrátane možnosti použitia perfektne čistej a priam voňavej toalety. Keby som si dal dva deci na stanici, stojí ma to viac a navyše by som musel za WC platiť dvadsať centov. Takto ma teda tá dvojka vyjde lacnejšie. Tak si dávam ešte jednu.

Pri stolíku štamgastov sedí každý večer tá istá partia dôchodcov. Nasávajú jeden džbánik za druhým a veľmi dobre sa bavia. Stabilne sú medzi nimi aj dve-tri lepšie vyzerajúce dôchodkyne, je to tu ako v klube.

Pomaly sa presúvam naspäť do haly autobusovej stanice. Spoj má ísť už za dvadsať minút, tak sa idem postaviť na nástupište. Pôjdem vrchom, prší. Pohyblivé schody ešte idú. Hore na terase je tiež všetko na svojom mieste. Predavač cédéčiek a kníh práve balí svoje stolíky a bezdomovkyňa s dvomi taškami taktiež sedí na svojom pľaci a pospevuje sväté pesničky. Stánok s akýmsi pečivom je opäť prázdny, ešte som  tam okrem omrviniek nikdy nič nevidel. Ani predavača.

Malý priplešlý stánkar s textilom tiež práve zvešiava nejaké zaprášené modely z ešte zaprášenejšej strechy stánku. Mobilník aj zámočník už zavreli, ešte sú otvorené nejaké suveníry a sekáč. Ten je na konci haly. Niekedy sa tam dá niečo nájsť, no dnes je to bieda. Asi Nemci vyprázdnili kontajnery. Všetko je za euro sedemdesiat, a tak sa vo vešiakových stojanov prehŕňa predsa len dosť ľudí.

Sekáč ma zunoval. Pôjdem radšej na nástupište, aby manželka nečakala. Pred sekáčom sú nejaké lavice. Ako v čakárni. Sedia na nich tri mladé páriky a navzájom sa ochutnávajú. Ten tretí úplne doslova. Dievčina oduševnene orálne uspokojuje mladého muža. Bez ostychu, veď je demokracia a do odchodu autobusu majú ešte trocha času. Mne sa ale, na rozdiel od ostatných okoloidúcich, trocha zdvihne žalúdok. Alebo je to len dôvod skočiť si ešte na panáka?

Stihol som všetko. Panáka, manželku aj autobus. Cesta domov trvala iba jeden a pol hodinu a cez cestu pred autobusom prebehli iba tri daniele.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?