Je zaujímavé sa zamyslieť nad tým, prečo sú často obsah príspevkov a diskusií k nim na blogových stránkach rôznych denníkov zamerané tak militantne. A je jedno, či ide o tému rodiny, Ukrajiny, alebo aj zverstiev islamského štátu. Prečo je na jednej strane ospevované Rusko so svojím vonkoncom nie liberálnym pohľadom na svet, a na strane druhej sú ospevované všetky „novoty“, ktoré by trebárs chceli zaviesť zástancovia „inakých“. Rovnako je na prvý pohľad záhadou, prečo odchádzajú tisíce Európanov z pohodlia svojich veľkomiest bojovať kamsi do púšte na strane islamistických geríl.
Zdá sa na prvý pohľad, že „láska“ k takýmto „netradičným“ a spôsobom sebavyjadrenia je spôsobená médiami a ich nenápadnou propagandou. Myslím si, že problém je o čosi hlbšie, aj keď liberálne orientované médiá majú na tom svoj podiel. Ide o celkovú radikalizáciu myslenia človeka, ktorý sa snaží protestovať proti diktátu pravidiel a „slušného“ správania. Je to ale paradoxný protest.
Kedysi sa vravelo, že ten, či onen má, či nemá „kinderstube“. Tento archaický výraz znamenal asi toľko, že človek bol od detstva vedený k úcte k pravidlám medziľudského správania. K úcte k múdrejším a k sebaregulácii s cieľom žiť „usporiadane“. Niekto tomu hovorí aj „tradične“. Išlo to niekedy na nervy. Sám som si pri tom dosť užil, a to som ani nemusel zdraviť „kistihand“.
Dnešný človek je vtedy „in“, keď má čo najviac slobody. Keď ho štát, alebo iní ľudia čo najmenej obmedzujú. Heslo už nie je „nerob to, čo nechceš aby druhí robili tebe“. Keď k tomu prirátame formovanie ľudského vedomia reklamou, Holywoodom, Farmou, Panelákom a doomovkami, nečudo, že latentná agresivita v ľuďoch narastá a hľadá svoj cieľ.
Čo je ale paradoxné, dnešný človek sa upína k silným vodcom. Možno nie viac ako v minulosti, ale určite z trocha iných pohnútok. Človek je tou všetkou „slobodou“ totiž trocha zmätený. Nevie, čo si má s ňou počať a hľadá, kto mu dá na to návod. Ale návod jasný, jednoznačný, návod daný pokynom, nie pravidlami. Preto skôr velebí Putina, alebo v horšom prípade Abu Bark Al-Baghdádího, ako vajatavý Brusel či nemastného-neslaného Obamu.
A výsledkom je paradox: Človek na jednej strane odmieta „staromódne“ pravidlá aby sa stal „slobodným“ a na strane druhej je ochotný sa podriadiť príkazom „vodcu“. A nemusí to byť len ten z Kremľa.
