Čo vlastne tí kresťania chcú?

Autor: Tibor Javor | 11.3.2014 o 12:12 | (upravené 11.3.2014 o 15:32) Karma článku: 10,01 | Prečítané:  1633x

Internet je plný všelijakých článkov a blogov o takzvanej „klasickej rodine“, o ochrane života od „od A až po Z“, a tak podobne. Tieto príspevky argumentujú na jednej strane rôznymi číslami, na strane druhej emóciami a „rozprávkami“ z Biblie. Všetko sa to ale vlastne točí okolo sexu. Ako to teda s tou „tradičnou rodinou“ u tých kresťanov je?

Zabudnime nateraz na debaty o tom, či Biblia predsa len nemá pravdu. Zabudnime na to, či ju treba brať doslovne, ako ju berú ružencové babičky, alebo, či ju treba čítať ako veľkú alegóriu, skrývajúcu medzi riadkami univerzálne pravdy. Zabudnime na debatu, či ovplyvnila morálne a etické zásady moderného západného človeka, alebo či tieto princípy sú snáď nejako zakódované v človeku samotnom.  Jedno je však isté: z Biblie vyplývajú pre kresťanov určité pravidlá. Bratia Česi by povedali „přes to vlak nejede“. Prestúpenie týchto pravidiel, nech už to znie akokoľvek „stredoveko“, kresťania nazývajú „hriech“. To iba na okraj, aby sme mali jasnú terminológiu.

Kresťania používajú zvláštny pojem „sviatosť“. S ňou je to trocha zložitejšie, nakoľko pôvodné grécke slovo „mysterion“ sa prekladalo do latinčiny dvoma spôsobmi, a to „mysterium“ a „sacramentum“. Výraz sacramentum (sviatosť) vyjadruje skôr viditeľný znak skrytej skutočnosti, ktorá sa označuje výrazom mysterium (tajomstvo). A aby to bolo ešte zložitejšie, a pre človeka „zvonku“ nepochopiteľnejšie, kresťania tvrdia, že skrze sviatosti pôsobí priamo Boh (respektíve tretia božská osoba, Duch svätý).

Dalo by sa povedať, že sedem sviatostí, ktoré kresťania poznajú, sú určité „štandardizované“ podoby rituálov, ktoré sa vyvinuli v priebehu stáročí. Niektoré z týchto rituálov poznajú aj iné náboženstvá. Sviatosti „udeľuje“ osoba na to určená, teda napríklad kňaz, alebo biskup. Toto je zvláštne preto, lebo tým ako keby človek dával „pokyn“ Bohu (Duchu svätému).

Existuje ale jediná sviatosť, ktorú nemôže „udeliť“ kňaz, ani biskup, ani pápež. Touto jedinečnou sviatosťou je sviatosť manželstva. Túto si udeľujú snúbenci navzájom a cirkev je tu iba svedkom. (Pre doplnenie treba podotknúť, že vo východných cirkvách je potrebné ešte kňažské požehnanie.)

Je teda jasné, že manželstvo má veľmi výnimočné postavenie a je to vlastne jediný akt, kedy „koná“ Boh (Duch svätý) priamo na pokyn obyčajných ľudí (snúbencov). Toto si ale uvedomuje iba veľmi málo dnešných kresťanov, a možno preto nedokážu hodnotu manželstva ani oni pochopiť. Tí, čo tomu rozumejú, nedokážu to zasa vyjadriť normálnym moderným slovníkom, bez všakovakých „barokových kudrliniek“.

Čo to má ale spoločné so sexom? Hlúpa otázka, že? Veď manželstvo bez sexu nie je manželstvom. Na druhej strane ale nie je pravdou, že kresťania chápu manželstvo ako manufaktúru na deti. Manželia nie sú nijako „nútení“ plodiť deti, iba nemajú ich splodeniu brániť neprirodzeným spôsobom a majú byť v zásade príchodu dieťaťa pozitívne naklonení.

Tu sa dostávame k druhej téme, a tou je spomínaný „hriech“. Zjednodušene povedané, kresťania chápu hriech ako prestúpenie Božieho príkazu. Tie sú formulované napríklad v starom kódexe známom ako desatoro. Aj tento kódex je v značnej miere zameraný na ochranu manželstva a života. Veď sú v ňom také formulácie ako: nezabiješ, nezosmilníš alebo nepožiadaš manželku blížneho svojho. Uvedomme si, že týmto kódexom sa viac menej riadia nielen kresťania všetkých „druhov“, ale aj židia a moslimovia (to je vyše polovice všetkých ľudí na Zemi).

Pre problematiku hriechu a manželstva je potrebné si tieto pojmy trocha „preložiť“. Príkaz „nezabiješ“ je základom averzie kresťanov nielen proti potratom ale aj voči akýmkoľvek abortívnym metódam antikoncepcie a širšom ponímaní aj voči akýmkoľvek „neprirodzeným“ metódam plánovania rodičovstva. Ak bioetika má problém určiť, kedy sa človek stáva človekom, tak kresťania tvrdia, že v momente „počatia“. Pre každý prípad.

Potom je tu otázka príkazu „nezosmilníš“. Tu sa dá odcitovať definícia z katechizmu RKC: „Smilstvo je telesné spojenie slobodného muža so slobodnou ženou mimo manželstva. Je v závažnom rozpore s dôstojnosťou osôb a s ľudskou sexualitou, ktorá je prirodzene zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí.“ Keď si k tomu pridáme výklad prikázania „nepožiadaš“, ktoré zakazuje manželskú neveru, tak je nad slnko jasné, že sexuálne aktivity sú v kresťanstve vyhradené jedine pre manželov a v manželstve.

Medzi týmito základnými pravidlami sa nehovorí priamo o „inakých“. Podľa definície kresťanského manželstva, sa v manželstve jedná o zväzok jedného muža a jednej ženy. A sex mimo manželstva pre kresťanov prípustný nie je. Človek, ktorý sa cíti „inakým“, môže byť dobrým kresťanom  a nič sa nedeje. Ak však má sex, je problém. A to presne rovnaký, ako pri nezosobášených osobách rôzneho pohlavia, alebo pri manželskej nevere.

Kresťania to v dnešnej spoločnosti vôbec nemajú ľahké. Teda, ak chcú „fungovať“ podľa pravidiel. Áno, áno, vodu kážu a víno pijú, ale „Kto som ja, aby som ich súdil?“



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?