Majdan a „umelý hnúj“

Autor: Tibor Javor | 21.2.2014 o 10:46 | (upravené 22.2.2014 o 8:30) Karma článku: 10,08 | Prečítané:  1557x

Úvodná poznámka (doplnená 20:00): Tento blog nie je ani tak o Majdane. Je o nás...   Kedysi v našom susedstve bývala moja prateta. Sestra starého otca. Mala už dobre vyše osemdesiat, no okrem sklerózy takmer ničím netrpela. Bola typickým príkladom starej prešporáčky, bola schopná začať vetu v nemčine, v polovici prepnúť do maďarčiny a zakončiť v prešporáckej slovenčine. Často sme sa ako chlapci na jej výrokoch smiali, no niektoré boli mrazivo pravdivé.

Jedno obdobie teta Irena aj niekoľko krát denne zazvonila, a keď som jej otvoril, hovorila stále to isté: „Ty, Tibor, a ty víš, od čeho dnes tý deti tolik rosnú?“ „Nie, neviem,“ opakoval som zakaždým. „To od ten umelý hnúj, to od ten umelý hnúj,“ povedala vždy a so zodvihnutým prstom  odišla. Dlho sme pátrali, čo tým chcela povedať, až sme to z nej nejako vypáčili. Boli totiž šesťdesiate roky a  rádio bolo plné všelijakých reportáži o zvyšovaní poľnohospodárskej produkcie a o umelých hnojivách. Stará teta si to spojila s tým, že deti za jej mladých čias boli vzrastom drobnejšie a hlavne neboli také „dospelé“.

Čo má táto príhoda spoločné s Majdanom? To isté ako trebárs s našou „zamatovou“, s rozpadom „Jugošky“, alebo so všetkými tými „farebnými revolúciami“ v severnej Afrike. Spoločným motívom sú technológie a závisť.

Technológie preto, pretože tak ako umelé hnojivá boli kedysi hitom, tak dnes sú hitom technológie informačno komunikačné. Veľmi pekne to prirovnal môj dávny kolega a priateľ v jednom zo svojich ostatných blogov: Infokomunikačné technológie a ich rozvoj sa rútia ako japonský rýchlovlak. Žiaľ, nevedno kam, dodávam ja. Výsledkom však je, že dnes sa informácia dostane do každého kúta sveta snáď skôr, ako redaktor udrie na poslednú klávesu.

A tak sa takmer nedospelá mládež, či už kdesi na ukrajinskej dedine, alebo v zapadnutej bývalej kolónii v Afrike, dozvedá, nielen ktorá popová hviezdička si kúpila nové prsia, ale že bez „ajfónu“ nie je človek človekom a že kdesi za oceánom sa jedia iba hamburgery a pije kola. A mediálny obsah tak formuje vedomie ľudí a nanápadne vytvára podvedomé vzorce správania. Takto v týchto ľuďoch vytvára nereálne túžby a potichučky seje nenávisť.

Veď kto iný je už tomu na vine, že ja tu ledva prežívam, kým na druhej strane komunikačnej linky si obézni ľudia dopriavajú pečené moriaky, keď nie ten druhý, ten zlý? V najlepšom prípade je tým zlým nejaký lokálny generálik, alebo kyjevská vláda. V horšom prípade je to inoverec a v najhoršom prípade je to susedný národ.

Všimli ste si, ako postupne sa prebudila závisť a ako sa plazivo premenila na nenávisť? Veď, keď on, tak aj ja! Keď herec v reklame na čipsy nasadá do kabrioletu kdesi vo vyzametanej bohatej štvrti, tak aj ja mám právo na také isté auto a taký istý život! A keď mi to vláda okamžite nezaručí, tak ju treba zvrhnúť. A keď ani to nepomôže, tak je na vine susedný štát alebo susedný klan a treba ich vyzabíjať. Veď tak sa to robí aj v počítačových hrách.

Nie, nie som paranoik, ale ani si nedám natláčať televízne kaleráby do hlavy. Celkom cielene televíziu nepozerám, snáď s výnimkou poslednej tretiny hokeja. Človek totiž nedokáže odolať prepracovaným technikám manipulácie. A v tom je práve ten „umelý hnúj“.



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?