Rôzne cesty kresťanov

Autor: Tibor Javor | 19.12.2013 o 14:58 | (upravené 20.12.2013 o 13:13) Karma článku: 9,64 | Prečítané:  1359x

Mnohí kresťania vyčítajú neveriacim ich sebectvo spôsobené výhradnou orientáciou na hmatateľný svet vedúcou k egoistickému uprednostňovaniu okamžitého pôžitku a k hedonizmu. Jedna aj druhá strana sa správa povýšenecky a dokazuje tej druhej svoju pravdu. No veľká väčšina kresťanov sú tiež primárne motivovaní svojím egom. A ani o tom nevedia.

Vo svojom okolí som mnohými veriacimi považovaný za liberála, heretika, či inak deformovaného kresťana. Často ich totiž v debatách dokážem vytočiť konštatovaním, že motivácia bežného kresťana je v podstate egoistická. Priemerný kresťan sa riadi určitými pravidlami, ktoré sú dané vieroukou, a snaží sa dodržiavať  najmä desatoro. Snaží sa sem tam urobiť nejaký dobrý skutok, niekomu niečo odpustiť a či sa kultivovať pôstom, alebo iným sebazaprením. To je fajn a keby tak žili všetci, tak je tu raj na zemi.

Otázkou však je, prečo to kresťan robí. Prečo si odoprie pohodlie a ide na bohoslužbu namiesto sledovania televízie, prečo venuje inak využiteľný čas modlitbe, alebo prečo hodí pár zvyšných centov do „zvončeka", alebo dá niečo na charitu, či bezdomovcom. Veď nemusí, je rovnako slobodný človek ako neveriaci. Keď sa ho opýtate, prečo to robí, po rôznych naučených kvetnatých frázach sa dozviete, že preto, „aby bol spasený".

„Spása" je veľmi široký a vágne definovaný pojem. Keď si pozriete katolícky katechizmus, samostatnú definíciu nenájdete. Hovorí sa síce, že „spásou" sa rozumie konečné prebývanie v božej prítomnosti, ale keďže vlastne Boh sa zadefinovať nedá (presahuje to ľudské schopnosti, inak by nebol Bohom), tak vlastne sa k definícii „spásy" prepracujeme ťažko. Kresťan to poväčšine chápe tak, že všetko zlé bude odstránené a všetok nedostatok zmizne a on bude v akomsi blaženom stave. Po smrti, samozrejme, pretože už existencia v materiálnom svete je obmedzujúca.

Keď sa teda kresťana opýtate prečo chce byť spasený, spustí sa lavína všelijakých poučiek a naučených citátov, na konci ktorej sa dozviete, že preto, lebo sa chce mať na „onom svete" dobre. Teda vlastne prizná, že jeho najzákladnejšia motivácia je egoistická. Rozdiel voči ateistovi je snáď v tom, že priemerný kresťan, keď činí dobro, tak si svoje ego hladká, kým ateista, keď robí dobro, tak často svoje ego potláča.

Cesty.jpg

Východná kresťanská tradícia hovorí, že existujú ku „spáse" tri cesty. Cesta „otrocká", cesta „nájomnícka" a cesta „synovská". Má to hlboký psychologický a až mystický nádych a nie je to nepodobné órigenovskému chápaniu. Órigenes tvrdil, že biblické texty majú tri vrstvy, a to vrstvu doslovnú, vrstvu duševnú a napokon vrstvu duchovnú. Každá z nich je určená pre istý stupeň poznania a k pochopeniu duchovnej vrstvy sa dopracuje iba málokto.

„Otrocká" cesta kresťana je cesta plná zákazov a príkazov, obmedzení a usmernení, ktorým sa kresťan musí podrobiť. Často so zaťatými zubami a so slzami v očiach. V neúspechu vidí „božie dopustenie" a každé trápenie prijíma ako „boží trest". Je to cesta smutná a nečudo, že mnohí túžia, aby ju už mali za sebou a aby unikli z tohto „slzavého údolia". Takto prežíva svoj osud veľká časť kresťanov.

Cesta „nájomnícka" je taká trocha špekulatívna. Veriaci si uvedomuje, že má určité schopnosti a talenty, hovorí sa „dané od Boha", ktoré sa snaží čo najlepšie využiť. Takýto človek nie je tak ufňukaný, avšak často má k Bohu akýsi „obchodnícky" vzťah. Ako nájomca pôdy, alebo bufetu. Prenajatú vec treba čo najlepšie využiť, veď je len do času. A treba aj platiť nejaké „nájomné" a dodržiavať „pravidlá nájmu". Títo kresťania sa často predvádzajú vonkajšími „úkonmi viery", demonštrujú pred kostolom svoje mnohodetné rodiny, či okázalo chodia na rôzne pochody a akcie. A samozrejme za to všetko od Boha tiež niečo očakávajú.

Sú však aj takí ľudia, ktorým ani nepríde, že žijú morálne, že robia dobro a prospievajú nielen sebe, ale aj svojmu okoliu. Neplačú nad neúspechom, skôr ich to motivuje k ďalšej snahe a z úspechu sa úprimne tešia. Myslia pozitívne a majú radi blížnych. Ak sú veriacimi, vnímajú Boha ako svojho kamaráta, ktorému sa môžu zdôveriť, alebo ako otca, ktorý poradí. Nie sú okázalí a na bohoslužbách sú skôr v ústraní. Z psychologického hľadiska nemajú problém s nejakými „božími príkazmi", pretože im to ani len nepríde konať inak, ako v ich súlade. Vlastne o tom vôbec nerozmýšľajú. Proste žijú a tešia sa z toho. A to je „cesta synovská".

Otrok sa nájomníkom svojím pričinením stáva iba ťažko. No racionálne zmýšľajúci nájomník sa na „synovskú" cestu dostať môže. Ale iba málo z nich vytrvá. Tá cesta vyžaduje totiž veľa samostatnosti a zodpovednosti k sebe samému aj k okoliu. A nájomník predsa len má tendenciu riadiť sa pravidlami a problém by mal riadiť sa intuíciou, alebo „srdcom", ako vravia kresťania.

Otázkou však ostáva, či kresťan idúci po „synovskej ceste" ešte potrebuje nad sebou nejakú cirkevnú vrchnosť. To by bolo na inú debatu. A pravdou ostáva, že nevôli tejto vrchnosti čelil aj Órigenes. A vlastne aj Ježiš...

 

 


Foto: (C) Tibor Javor   http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?