Bežný deň. Mám cestovať na služobku do Prahy. Lístok na écéčko vo vrecku, taška v ruke a tri štvrte hodiny do odchodu vlaku. Obed v závodnej jedálni v robote by som nestihol, tak zájdem do reštaurácie na prvom poschodí. Tam bude zrejme väčší kľud a rýchlejšia obsluha. V poloprázdnej reštaurácii beží na plazme nejaká telenovela a pár českých turistov si dáva meničko. Po miestnosti sa motajú traja čašníci, napriek tomu moja objednávka trvá dvadsať minút. Mám tak čas na pozorovanie hostí.
Oproti sedí pár. Mladá žena, športovejšie oblečená, a oproti nej zrejme jej známy. Jeho výzor pripomína postaršieho priateľa táborových ohňov, ale dnes asi nikam na čunder nejde. Popíja pivo a zjavne balí onú dievčinu. Zdá sa, že nevie poriadne zapôsobiť. Zrazu spoza chrbta spod bundy vyťahuje nôž. Nie, žiadnu rybičku ani vyskakovačku, ale poriadnu dýku so štvrť metrovou čepeľou. Trochu s ňou šibrinkuje, predvádza sa. Potom ju na chvíľočku požičia svojej známej, aby oprobovala uhlíkové ostrie, ktoré oklame aj detektory kovov. Nezaberá to, tak ju vráti do plastového puzdra a zasunie znova za chrbát.
Podobne ako dievčina ostávajú neteční nielen hostia ale aj čašníci. Zrejme vedia, že by tá dýka nezaujímala ani mestských, ani štátnych policajtov. Ani keby takí nejakí na stanici boli. Položím radšej teda v rýchlosti na stôl dva gastráče a miznem.
Vlak ešte neohlásili. Idem si zapáliť pred budovu do oázy jediného popolníka vôkol pooblievaného pivom. Ledva vytiahnem krabičku cigariet rýchlym krokom pristúpi neoholený mladík v šiltovke. Pôsobí dojmom bezdomovca. Neďaleko sa postaví jeho kumpán a pozoruje nás. Chcem onoho akože bezdomovca ponúknuť cigaretou, ale nedá sa: „Nie, ja nie som bezdomovec, tí mi tu len kazia kšefty“. Vyťahuje červené malborky: „Mám svoje“, a dodá „Ty fajčíš biele? Dám kartón po jedenásť“. Odmietam výhodný kšeft s tým, že mi za chvíľu ide vlak. „Mám štyri kartóny, dám za štyridsať“, nalieha. Kumpán pristupuje bližšie. Obzriem sa okolo, nikde žiadna uniforma. Radšej zahasím nedofajčenú cigaretu a miznem v útrobách stanice.
Jehovisti stoja na svojom mieste a bavia sa ponad vejáre Strážnej veže. Trocha som znervóznel, vlak ešte stále neohlásili. V ruke zvieram tašku a druhou rukou mobil vo vrecku bundy. Peniaze a kreditku mám vo vrecku košele a bundu zapnutú až po krk. Na gombíky, tie chmatáci rozopnú ťažšie ako zips. Pod elektronickou tabuľou s odchodmi vlaku pristúpia ku mne ďalší dvaja mládenci. Nedbalo oblečení so skleným pohľadom. Zrejme na niečom fičia. „Nemáte tridsať centov? Chýba mi na lístok...“ znie zrejme štandardné oslovenie.
A potom na šťastie ohlásia môj rýchlik. A v hale opäť žiadna uniforma...
