O Františkovi z Assisi existuje množstvo legiend a príbehov. Popisujú tohto pôvodom bohatého mladíka (1182-1226), ktorý sa vzdal svetského bohatstva a v podstate aj podpory svojho bohatého otca aby založil žobravý rád, ako človeka úzko spätého s prírodou a zvieratami. Istý čas žil v tesnom spojení s prírodou a využíval ju aj na svoje teologické reflexie. Podľa legendy sa vraj vedel s prírodou a zvieratami aj rozprávať. Nuž nepotrebuje dnešný svet aj takéto niečo?
Sv. František založil viacero žobravých františkánskych rádov vrátane ženského (spolu so sv. Klárou) a dokonca aj rád civilný. Tieto rády poznáme podľa hnedých habitov z hrubej látky a v lete aj podľa bosých nôh v kožených sandáloch. Laikovi je ich ťažko rozlišovať, snáď iba podľa dĺžky kapucne, ktorú majú kapucíni až do pol chrbta. Členov civilného tretieho rádu ani nespoznáme. Tí žijú svoj normálny civilný život so svojimi rodinami a deťmi. Snáď ich spoznáme jedine v lete na kúpalisku podľa akéhosi symbolu v tvare štylizovaného „T“, ktorí niektorí nosia na koženej šnúrke na krku. Nie je tento model zaujímavý aj pre zvyšok cirkvi?
Františkánske rády nosia namiesto opasku na svojom habite povraz s uzlami. Je to vcelku praktické, pretože nemusia robiť na opasku ďalšie dierky, podľa toho, ako sa ich postava „mení“ s vekom. Okrem toho im uzly na povraze pripomínajú ich mníšske sľuby. Zaujímavá je legenda o tom, ako tieto uzly vznikli. Sv. František vraj raz počas rozjímania mal víziu, v ktorej k nemu prehovoril tri krát Kristus z kríža a tri krát ho požiadal aby „opravil jeho dom“. František sa vtedy modlil v zanedbanej kaplnke a tento odkaz pochopil, aby kaplnku zrekonštruoval. Pustil sa do toho vlastnými rukami a povraz, ktorým mal prepásané rúcho, používal vraj aj na vyťahovanie kýbľov s maltou na lešenie. Aby sa mu ruky nešmýkali urobil na ňom uzly.
František opravil nielen jednu kaplnku, ale nič zvláštne sa neudialo. Vtedy si uvedomil, že Kristus tým „domom“ zrejme myslel cirkev. František teda začal hlásať chudobu a poukazoval na zhýralý život vtedajších bohatých cirkevných hodnostárov. Pochopiteľne sa tým dostával do nemilosti. Okrem toho v tých časoch boli skupiny podobné prvej Františkovej a hlásajúce chudobu považované za heretikov a kacírov a tak s nimi bolo aj nakladané.
František sa tomuto prenasledovaniu svojej skupiny vyhol šikovnou politikou voči pápežovi, keď vyhlásil seba a svojich druhov za potulných kazateľov hlásajúcich pokánie. To bolo vtedy akceptované a vtedajší pápež údajne už v roku 1210 rehoľu ústne povolil. Nuž nepotrebuje dnešná cirkevná hierarchia pokánie a skromný spôsob života? Nepotrebuje aj šikovného „politika“, ktorý dokáže urobiť tak potrebné zmeny v cirkvi?
O novom pápežovi Františkovi ide chýr, že jeho život bol doteraz nenáročný a skromný. Že nielen dokázal cestovať ako vysoký cirkevný predstaviteľ autobusom a fandiť futbalovému klubu, ale že jeho slová boli silným nástrojom podpory chudobných. Nuž uvidíme. Nechajme mu čas. Nechajme mu čas na skutky hodné Františka.
