Pamätám sa na stovky ľudí, čakajúcich na priechodoch na zelenú, alebo na zástavke na električku. Pamätám sa na nákupy v Tete, ktorej história siaha do predvojnových čias. Na vekslákov hľadajúcich svoje obete spomedzi turistov pred hotelom Kyjev, na odpoľudňajšie kávičky v Grande, alebo noblesnej Luxorke.

 

Vtedy to bolo to najživšie centrum Bratislavy. Z „Véčka“ sa chodilo do Kryštál baru, aby človek potom stíhal ranné „cviká“. Alebo posledný „nočák“, ktorý stával pred Starou tržnicou. V rozsahu takých troch stovák metrov bolo päť kín. Pohraničník, Praha, Slovan, Charlie a Mier za Liga-pasážou. Mesto žilo.

 

Dnes sú semafóry na priechodoch vypnuté. Nemajú pre koho svietiť. Centrum je vyľudnené, a snáď okrem Hlinovej krčmy tu skapal pes. Namiesto ešte nedávno upravených výkladov sú za sklom plachty, alebo drevené dosky.

 

A Liga-pasáž, o ktorej rád písal aj Julo Satinský, je okrem jediného kvetinového stánku mŕtva.  

 

(Fotografie sú nafotené v pracovný deň medzi štvrtou a piatou odpoľudnia.)

BAg1.jpgBAg2.jpgBAg3.jpgBAg4.jpgBAg5.jpgBAg6.jpg BAg7.jpgBAg8.jpgBAg9.jpgBAg10.jpg

 

 


foto: (C) Tibor Javor     http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom