Nastal čas vzrušených televíznych debát a debát na pracovisku, kde sme ani netušili, kto za koho kope, kto chodieva na „februárku" a kto si brúsi zuby na privatizáciu. V móde boli obojstranné bundy a prevracacie kabáty. Moje dcéry objavili nový druh zábavy a rozdávali nálepky. Tie chodili „fasovať" do Mozartovho domu a mladšia si jeho atmosféru tak obľúbila, že až do rozpadu onoho trojpísmenkového hnutia sa tam chodila s kamarátkami hrávať. Nálepky sa minuli.
O to viac sa začali nálepkovať ľudia. A vyzliekať saká. Slovenský parlament zaplnili nové tváre, ktoré iba s nevôľou vymenili vyťahané pulóvre za biele košele bez kravát. Staré tváre, takzvaní „osvedčení odborníci", však saká neodložili. Možno ich mali podšité zamatom, v ktorom kdesi na tajnom mieste bola ukrytá stranícka legitimácia. Pre každý prípad, aj keď článok 4 bol už zrušený.
Revolucionári v bielych košeliach však dlho nevydržali. Na košeliach sa postupne objavili saká a po čase pridali kravaty. Saká veľmi podobného strihu, ako nosievali stranícki funkcionári a ešte podobnejšieho strihu, ako nosila slovenská kapitálotvorná vrstva. Revolucionári mali šťastie. Tá zamatová svoje deti až tak okato nepožrala.
Revolucionárom sa však nedá ostať naveky. Je to príliš únavné. Prevracači kabátov to mali zaujímavejšie. A hlavne výnosnejšie. Formálne zamestnanecké akciovky za babku veselo privatizovali rodinné striebro pod vedením osvedčených námestníkov a riaditeľov. A zamestnanci horlivo svojim lídrom vyslovovali dôveru. Až kým ich lídri nevykúpili a nevykopli. V lepšom prípade ostala v kredenci kupónová knižka a v babkinej pančuche neokolkované peniaze.
Podaktorí revolucionári však revolúciu nezradili a obetovali jej desiatky rokov života. Parlamentného. Profesionáli. Až kým všetkými ohrdnutí s tým sekli a odišli do dôchodku, alebo položili vládu. Pre výhradu vo svedomí. Vo vlastnom.
A červené knižky pod podšívkou bledli do ružova a dlhonohé manželky sponzorov elegantne zvládali volanty iks pätiek a rejndžov. A deti tých, čo štrngali kľúčami robili opérky v anglicku, zakiaľ či ich otcovia zarábali na hypotéku a matky riešili Šehrezádu. A stavali sa diaľnice a tunelovali tunely. A počítali deficity a eurovaly a padali vlády.
V jednej piesni sa spieva „vstanou noví bojovníci". Vstali. Obyčajní. Namiesto parlamentnej uniformy s kravatou si obliekli vyťahané tričká a vidiek zaplavili samizdatovými novinami. So skúsenosťami dravých kapitalistov, s marketingovým citom tých, čo vedia z vody urobiť kolu, a s tvárou plniacou titulky denníkov. A zdá sa, že našli aj svojich „osvedčených odborníkov". Rovnako zásadových, rovnako mediálne príťažlivých. Tých, čo pred časom chodili po parlamentných chodbách v bielych košeliach. Škoda len, že títo nie sú „obyčajní".
Alebo našťastie?
foto: (C) TASR, ÚPN