Diptych Klauniáda
Viera nie je klauniáda. Nie je to iba zvyková návšteva bohoslužby, či sobáš v kostole. Taktiež to nie sú iba „premodlené“ ružence, či púte do Šaštína. Viera nie je ani charizmatické mávanie rukami, ani kadidlo a pozlátené ornáty. Na toto všetko môžete zabudnúť, pokiaľ si človek uvedomí, kde sa nachádza ono „kráľovstvo nebeské“. Áno, to kráľovstvo je v nás. Je v ľudskom vnútri, ak by sa to takto dalo povedať. Je v každom z nás, či už si hovorí veriaci, alebo ateista. Je to svet zvláštnych koincidencií, intuície, neobjavených energií, či dimenzií. Nedá sa detekovať jestvujúcimi prístrojmi a jeho pôsobenie sa dá poznať iba podľa výsledku. „Po ovocí“...
Nie každý však dokáže vôbec pripustiť existenciu takejto dimenzie súcna. Nie každý dokáže vnímať sám seba inak ako piatimi zmyslami. A málokto chápe, že svet okolo nie je iba to, čo sa dá uchopiť do ruky. Konečne, ani signál mobilu sa do ruky uchopiť nedá...
Otázkou však zostáva, či sa dá ešte vierou nazvať presvedčenie, že takýto mystický svet jestvuje. Presvedčenie, že sa v ňom dá pomerne dobre „fungovať“. Niekto si o takom človeku pomyslí, že je blázon.
Ja však tvrdím, že nie je.
Viera totiž nie je klauniáda...
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
