Oneskorená reportáž zo stretka fotky.sme v Španej Doline

Autor: Tibor Javor | 27.5.2011 o 14:14 | (upravené 29.5.2011 o 21:29) Karma článku: 8,10 | Prečítané:  2129x

Už je to takmer dva týždne a mňa už vyše týždňa nebolia nohy. Kam som sa to už len ja dal nahovoriť. Chvíľami som myslel, že praštím fotobatohom aj sebou do trávy a vykašlem sa na to. Ale čo potom so mnou, niekde na svahu Krížnej? A okrem toho sú tam medvede, a tým veru moju OM-ku nedám.

Začalo to dosť hekticky. Vravím manželke: „Ideš do práce autobusom, ja som si zobral voľno, tak všetko pobalím a prídem o druhej pre teba. Do piatej v pohode stíhame byť v Španej Doline..." Prerátal som sa. Iba zhľadávanie vibramiek,vetroviek a oatstnej turistickej výbavy trvalo hodnú chvíľu, veď sme dlho nikde neboli a ani sme tak skoro neplánovali vážnejší výlet. Výhovorkou bol môj marcový zápal pľúc a kosenie trávy v záhrade, ale skutočnou príčinou turistickej pauzy bola lenivosť.

Tak vibramky a bundy sú už na kope, teraz treba zbaliť foťáky. Manželkina Minolta bola jasná, rozhodla sa, že si berie iba jeden objektív a pár farebných filmov. Predo mnou stála ťažká voľba medzi prípustnou váhou batoha a sortimentom skiel. Nakoniec som zbalil jeden širokáč, dlhý a obľúbený krátky zoom. No a k tomu kopu čiernobielych kodakov. V závere mal fotobatoh asi desať kilo. No proste stará klasická technika.

Nakoniec sme pred penzión Klopačka dorazili pred pol siedmou. Nikde ani nohy. Až po chvíli sa vynorili spoza rohu dve podozrivé osoby, jedna s nikonom na krku a druhá s akousi zmenšeninou dobermana, na ktorú kričala: „Keks, už aj poď sem!"

„Vy ste tí fotografi?" osmeľujem sa, vystupujúc z auta v goralskom klobúku. „Noo, ako sa to vezme... Trocha fotíme,"  odpovedá tá s tým nikonom, kým druhá poznamenáva čosi ako „aha, ide Muro". Obzerám sa po nejakej mačkovitej šelme, no prichádza iba „ostro rezaný" chlapík v ošúchaných turistických nohaviciach a cyklistickom technologickom tričku Merida. Hmm, že toto by bol ten „horoznalec" Muro, ktorý dokáže rozpoznať na fotkách nie len každý vrchol ale aj technické a kompozičné nedostatky? Teda, nedostatky tých fotiek, nie kopcov...

Takže to bol privítací výbor. Janet, adminka Nataša s Keksíkom a Muro. Potom dostali udalosti rýchly spád. Kľúče od izby sme vyfasovali od Golcondy, pivo od čašníčky a príjemné privítanie od všetkých účastníkov stretka, fotografov fotoportálu fotky.SME. Nikdy v živote som ich osobne nestretol, iba sme si „četovali" pod fotkami, ale sadli sme si v prvý moment. No a potom sme sedeli. Príbeh striedal príbeh, všetci fotili (Zolec najlepšie - neurazte sa ostatní), dievčatá tancovali a zopár nás hralo na gitare, ku ktorej som občas pridával jačanie mojej fúkacej „honerky".  „Zlatá hodinka" nastala o tretej nad ránom, kedy sme vyhlásili večierku.

Spal som asi tri hodiny, keď ma pred siedmou zobudil nutkavý pocit. Spomenul som si, že treba prichystať proviant na túru a že o pol ôsmej sú raňajky. S ledva rozlepenými očami sme s manželkou dokvitli medzi poslednými do jedálne. Všetci sa zdali čerství ako rybičky, a my sme sa liečili silným turkom.  Vidno, že nám chýba tvrdý výcvik na turistických akciách. Potom rýchlo obuť vibramy a utekať na nástup. Nástup na túru s povinným fotením v základnom tábore pred penziónom.na-hreben-2.jpg

Výstup na Krížnu z Tureckej bol avízovaný ako „ešte ľahšia túra". Aspoň tak to prezentovali Muro s Vigisom. Prvé stúpanie lesnou cestou bolo ešte mierne. Po pár kilometroch som však zistil, že absencia kondičky, fotobatoh a čoraz strmšia cesta ma nútia fučať ako parný stroj. Na prvej zastávke som navyše zbadal, že sa mi trasú kolená a že mi začali opúchať členky. Vravím veliteľom jednotky: „ Chlapi, nečakajte na mňa, idem svojím tempom. Nechcem chytiť infarkt, ani si uhnať recidívu..." Čakali ma. Na Úplaze. A hneď mi niekto strčil do ruky fľašu slivovice. „Nie, to by bola moja smrť," pomyslím si a podám ju ďalej.na-hreben-3.jpg

Kým som sa vydýchal, ostatní zmizli za prvým obzorom. Solidárne ostala so mnou manželka, ktorej moje tempo vyhovovalo, aspoň stíhala makrom fotiť prvé krokusky vytŕčajúce sa spomedzi lanskej trávy.

Na bočnom hrebeni smerom na Malú Krížnu prišli ku slovu vetrovky a veru aj kapucne. Obloha sa zatiahla a pred studeným vetrom aspoň chvíľu chránila bariéra kosodreviny, ktorá akoby podľa záhradníkovho špagáta rástla iba na jednej strane hrebeňa. Keď však pod mojimi nohami zaškrípali kamene vojenskej cesty pred vrcholom Krížnej, vietor začal prefukovať aj goretex. Našťastie na vrchol nebolo ďaleko a pevne som veril, že tam ešte niekoho z našej „fototuristickej" partie stretnem.na-hreben-4.jpg

V ústrety nám vyšiel hlavný veliteľ Muro: „Dolu sa ide po tamtom hrebeni, potom po zjazdovke a dole pod vodnou nádržou narazíte na asfaltku, na ktorej sme nechali autá". Bolo jasné, že už viacerí majú turistiky po krk, ktorý by najradšej čo najskôr zvlažili nejakým čapovaným mokom.

Cesta nadol bola utrpením. Odvyknuté vyčerpané svaly bojovali s podvedomím, navyknutým z mladosti  na horský terén. Výsledkom bol až akýsi psychický blok, ktorý mi nedovoľoval spraviť väčší krok. A navyše došla aj voda a tatranky. Konečne, snáď z posledných síl, som sa dovliekol k autu. Vraj to bolo iba nejakých pätnásť kilometrov s prevýšením iba okolo sedemsto - osemsto metrov. Tak vyčerpaný som už dávno nebol. Nebolo to z mojej strany rozumné, po takmer prebdenej noci a pár týždňov po chorobe, sa dať na takúto „ešte ľahšiu" túru.

Zaujímavé ale bolo, že po teplej sprche a troch citrusoch (rozumej Fernet Citrus) sa mi energia vrátila. Grilovaná večera bola vynikajúca a historky po nej ešte lepšie. Vtip nasledoval za vtipom a príbehy indiánskeho náčelníka Sokolie pierko (alias Russtiera) pobavili. Pila sa minerálka. 

veza.jpg

Nedeľné ráno nás privítalo mrholením. Napriek tomu podľahlo „tvrdé jadro" klektívu obsendatívnemu nutkaniu na ďalšiu turistickú vychádzku a po záverečnom fotení, ďakovaní a lúčení vyrazili s pripravenými dáždnikmi hore dolinou. Námestíčko v Španej Doline stíchlo. Ani maskota Keksíka už nebolo počuť. Šumel len dážď a konečne som mal čas na hľadanie nezvyčajných pohľadov na zákutia tejto prekrásnej baníckej obce.

schody-do-neba.jpgsindlova-nostalgia.jpg

Také bolo teda fotostretko fotografov portálu fotky.SME pohľadom možnože najstaršieho účastníka (i keď Muro je iba o pár mesiacov mladší). A fotilo sa tam vôbec? Stačí sa pozrieť na www.fotky.sme.sk .

 

 

 

 

 


foto: (C) Tibor Javor                                        http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?