O viere treba čušať

Autor: Tibor Javor | 4.5.2011 o 15:18 | (upravené 4.5.2011 o 20:58) Karma článku: 12,15 | Prečítané:  2260x

Keď som ako chlapec chodieval za hlbokého „totáča“ po večeroch tajne na hodiny náboženstva kdesi do jednej vily na Červeňovej ulici, považoval som to za veľmi dobrodružné. Ešte dobrodružnejšie bolo, keď sa v obývačke schádzala s rodičmi partia ľudí, z ktorých som neskôr po šesťdesiatom ôsmom zopár spoznal v kapucínskom kostole pri oltári. Vtedy sme ako chlapci mali o viere zakázané hovoriť a za nedeľnými omšami sme niekedy cestovali starou „embéčkou“ aj hodinu cesty.

Po dlhom čase potom prišla doba, kedy sa na námestiach namiesto mávatkami triaslo zväzkami kľúčov a kostoly sa opäť zaplnili. Nielen mládežou, ale aj tými, o ktorých by to človek nikdy nepovedal.  A o viere sa opäť začalo hovoriť. V skupinkách postávajúcich po bohoslužbách pred kostolom, ale aj oficiálne. V kravatách pred televíznymi kamerami. Viera sa stávala politickou agendou.

A tak sa na veriacich opäť začalo ukazovať prstom a spontánnych hlúčikov pred kostolmi ubúdalo. Možno preháňam, ale povedať na pracovisku, či priznať sa v diskusii, že som veriaci sa dnes niekedy takmer rovná vyhláseniu za blázna, sektára nenažranej cirkvi, homofóba a antiliberála. Nasleduje mĺkve ostrakizovanie. Tragické je, keď človek v kameňujúcom dave zahliadne povedomú tvár z večernej omše za totality.

 MeditationB.jpg

Nastala doba internetu, blogov, boja za zjednodušenie povolenia potratov a registrované partnerstvá. Prišla doba sitkomov a superstar, uvoľnenej morálky a nadupaných hlavohrudí. Doba peňazí a starnúcich arcibiskupov, doba pastirerskych listov pred voľbami a homosexuálnych škandálov za múrmi seminárov. Doba pornografie a Mela Gibsona. A o viere sa prestalo hovoriť úplne. Tí dvaja - traja vytrvalo blogujúci kňazi to na Slovensku nezachránia.

O skutočnej viere sa prestalo hovoriť aj medzi veriacimi. V spoločenstvách, ktoré za zatvorenými dverami premodlievajú ruženec, či chystajú letnú hrebeňovku, sa do hĺbky duše ide málokedy a rôzne duchovné obnovy a prezentácie „skúseností" sa dostávajú na hranice povrchného sektárstva: My sme tí vyvolení a tých „vonku" treba s láskou „prijať" a modliť sa za nich. A o viere sa naďalej nehovorí.

Hovoriť o viere je totiž stále ťažšie a ťažšie. Viera nie sú „pátričky" zavesené na zrkadle „géčka". Viera nie sú ani kvetnaté frázy okorenené krížovými odkazmi na verše Písma. Viera nie je plamenný prejav proti eutanázii na rádiu Lumen ani stanovačka na farskom dvore. Viera je vnútorné rozpoloženie človeka, pocit spolupatričnosti s niečím, čo nás presahuje. S niečím, čo je naše najhlbšie vnútro, na čo nenachádzame slov.

A preto netreba o viere hovoriť, treba ju žiť...

 

 

 

 


foto: (C) Tibor Javor              http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?